Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

43.

Ak ste si mysleli, že to bol koniec môjho trápenia, tak nebol. Bola to v podstate druhá časť toho nechutného spoznania druhej strane žitia. Sú to ako nejaké nežiaduce účinky, ktoré nikto z nás nevie ovplyvniť. Proste sa stanú a ľudská ruka s tým nemôžem urobiť vôbec nič.

Po pohrebe môjho otca sme sa s mamou odrazu cítili príliš osamelé. Počúvať od každého kondolencie v ten deň, pre nás rozhodne nebolo ľahké, pretože nás to len za každým presviedčalo, že vo svojom živote už nemáme mužskú ruku, ktorá by nás držala pokope.

V ten deň som dala mame sľub, že sa o všetko postarám a že všetko už bude znovu v úplnom poriadku.

Na pohrebe môjho otca sa zúčastnili aj Moricz a Ophelia, ktorí museli priletieť až z druhej časti zemegule. Mason, Rosalie a Charles taktiež nechýbali. Ďalšia desiatka ľudí z mestečka, v ktorom som vyrastala, taktiež prišla dať môjmu otcovi posledné zbohom.

Nikto ničomu nechápal.

Nikto ničomu nechcel chápať.

Len sa nad tým pozastavili a ich životy išli znovu ďalej.

Ten môj ale nie.

Znovu som dostala svoje obvyklé myšlienky. Strániť sa okolitého sveta a byť zavretá v dome spolu s mamou, ktorá otcovu smrť nebrala dvakrát lepšie.

„Ponúkli mi miesto v kláštore Svätej Heleny," povedala mi mama o pár dní neskôr. „Osobne si myslím, že je to najjednoduchšie riešenie v mojom aj v tvojom prípade. Už si sa o nás dosť starala, nemôžeme zostať v dlhoch do konca života." Starostlivá, milá a pozitívna. Taká bola moja mama.

„Prečo? Môžeme zostať žiť tu. Sľubujem, že tie dlhy utiahnem, už to nebude trvať príliš dlho," presviedčala som mu.

Trvalo by to dlho, ale bola som ochotná podstúpiť čokoľvek, aby som náš rodinný dom nemusela predať. Miesto, ktoré pre mňa znamenalo pokoj a radosť, som predsa nemohla stratiť.

„Už som sa rozhodla, zlatko," pohladila ma po líci a pozerala na mňa so slzami v očiach. „Takto to bude najlepšie, ver mi."

Napokon som v tom dome zostala úplne sama. Úplne sama.

Washington D.C, USA, 2017

V predstieraní som sa zlepšila. Aj keď každé jedno klamstvo mi trhalo srdce, robila som to pre svoje dobro a dobro ostatných.

„Sme radi, že si späť," povedal mi Miles, keď som sa v ten deň ukázala na univerzite po prvýkrát po dlhom čase. „Chýbala si nám tu."

„Mne to tiež chýbalo," zasmiala som sa spolu s ním.

Medzi Masonom a mnou to bolo vzdialené. Teraz. Už sme spolu netrávili voľný čas v nemocnici. Musela som sa prednostne venovať výskumu, no oceňovala som, že stále stál po mojom boku. Keďže sa mi vo výskume prestalo nejako dariť, bol vždy tu, aby ma podporil.

V ten večer sme šli naspäť do Casperovho bytu peši. Ruka v ruke sme prechádzali nočným mestom a obdivovali jeho krásu.

„O čom premýšľaš?" spýtal sa po chvíli. Keď som sa pozrela do jeho očí, neuvidela som nič iné ako úprimnosť, lásku a šťastie. Pousmiala som sa takmer so slzami v očiach a pokračovala v chôdzi.

„O ničom konkrétnom," zaklamala som. „Čo ty?"

„O tebe. V poslednom čase premýšľam len a len o tebe. A o nás."

Nikdy by nikto nemal vedieť kedy zomrie. Vedieť to prednostne len sťažuje život a spôsobuje zbytočné obavy o tom, ako to bude prebiehať.

„Nechcem zomrieť, Mason," odrazu som to už nemohla vydržal a otočila som sa na neho. V momente som zastala a on spolu so mnou. Avšak stále som ho držala za ruku. „Bojím sa," priznala som a odvrátila pohľad.