Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

8.

Autom by mi to trvalo tridsaťštyri hodín. Lietadlom takmer osem a pol. Nemala som čas na čakanie lietadla, ktoré malo odlietať o polnoci, keďže bolo len šesť hodín večer. Rozhodla som sa ísť autom a poprípade sa dostaviť na letisko v inom štáte a takto sa dopraviť na miesto určenia o niečo rýchlejšie.

Bol to šialený nápad, pravdaže. Ale potrebovala som to. Sama som nemala dosť času na niečo také čakať. Môj čas sa míňal oveľa rýchlejšie než úplne zdravému človeka. A mohla som odkvacnúť zajtra.. alebo teraz tu rovno v aute na diaľnici I 94-E, ktorá viedla priamo von z Calgary.

A taktiež to nedávalo žiadny zmysel. Chcela som ísť do Washingtonu? Za Casperom? Za človekom, ktorý by pre mňa niečo také nikdy neurobil – nič by pre mňa neurobil. Ani vtedy pre mňa neurobil nič.

Možno to bola jeho zámienka. Dostať ma k nemu tak blízko bez toho, aby akokoľvek pohol prstom. Použiť proti mne jeho študentku medicíny, ktorá by ma prinútila prísť za ním rovno na miesto, ktoré pre mňa už neznamenalo ani to málo, čo kedysi dokázalo.

Jazdiť po rovnej ceste plnej áut a mať pred očami jeho tvár nebolo to správne. Mala som zavolať Masonovi a porozprávať sa s ním – no ten by mi to zatrhol alebo by prinajhoršom chcel ísť so mnou. A to som dovoliť nemohla.

Ani po hodine som nemala zmeškaný hovor od môjho manžela. Pol ôsmej – taktiež a nič nedialo. Až o deviatej mi prišla SMS, ktorou sa chcel uistiť, či som stále s Daisy. Odpísala som, že s ňou nie som.

„A kde teda si?" ozval sa jeho hlas z telefónu, keď som mu zdvihla hovor po desiatich sekundách vyzváňania.

„Asi pred hodinou a pol som odišla z Calgary. Som na ceste do Washingtonu."

Toto bolo najdlhšie ticho z druhej strany, aké som kedy zažila. Ticho pred búrkou, či ako sa to vraví?

„Ty ideš do Washingtonu?"

„Áno."

„Mohla by si, prosím ťa, odstaviť auto na krajnici a venovať sa mi, keď s tebou rozprávam? Toto nie je téma, ktorá by sa mala riešiť za volantom."

„Nemôžem odstaviť auto. Som na diaľnici."

„Zavolaj mi, keď budeš na parkovisku pri pumpe. Buď tak láskavá, Gwen."

Na prvej pumpe som od strachu nezastala. Tú druhú o niekoľko kilometrov ďalej som naschvál obišla a zastavila som sa až na tretej. Zobrala som si potrebné veci, zamkla auto a odišla si objednať kávu do bistra.

„Ja som musela. S Daisy sme sa rozprávali o Casperovi a ona mi povedala jeho adresu. Ja musím vedieť, čo odo mňa chce!" city vo mne prúdili a ja som už ďalej nevedela kontrolovať svoju myseľ.

„Ale prečo si mi nepovedala, že chceš ísť do Washingtonu? Mohli sme ísť spolu – a ešte k tomu lietadlom." Nekričal, nevrieskal. Bol prekvapivo pokojný.

„Tebe vadí to, že som ti nepovedala kam sa chystám? A to ti ani len trocha neprekáža, že tam idem kvôli Casperovi?"

„To už je druhá vec, zlato." Odpovedal. „Zajtra poobede budem vo Washingtone. Ak ti išlo o to, by som tu scénku nevidel, skús ju zorganizovať ešte predtým ako si ťa v tom sprostom meste nájdem, dobre, Gwen?" pohár s kávou som pomaly položila na stôl a tekutinu prehltla.

„Dobre." Na nič viac som sa nezmohla. Pumpu som opustila čo najskôr, aby som mala viac času na tajné otázky smerom ku Casperovi. Ten chlap mi nikdy, nikdy nedá pokoj. Vídam ho vo svojich snoch dennodenne ... no zajtra, zajtra ho už uvidím znovu – a to dokonca naživo.