Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

20.

Tak som sa s Moriczom napokon opila tiež. A spolu sme spievali americkú hymnu s ruským podtónom. On si potom išiel tu svoju národnú a ja som si len pohmkávala a snažila sa zastaviť slzy, ktoré mi tiekli po tvári.

„Prečo plačeš, moja drahá priateľka?" snažil sa zastaviť svoj hurónsky smiech, no nedarilo sa mu. Mne to však slzy nezastavilo.

„Tá pieseň... tá hymna je tak krásna." Rozplývala som sa a na stopercent vedela, že som toho vypila viac než zvládnem.

Ophelia bola tiež po parou – no rozhodne menej než my dvaja experti. Rosalie a Charles sa hrali na prehnane zamilovanú dvojicu a starali sa o svojho potomka akoby už bol dávno medzi nami. A popravde to ešte nevyzeralo ako človek, ale ako nejaká bunka čakajúca na zázrak.

„Priznám sa vám... tiež som si našla spriaznenú dušu." Alkohol rozpletal jazyky veľmi, veľmi ľahko. Ledva sme stáli v tej tme, nevedno kde presne sme, smejúc sa na nezmyselnostiach... no teraz nik nevedel, čo povedať. „Nie je to síce rodený Francúz, ako chceli moji rodičia, no tolerujú aspoň to, že tam žije od útleho veku."

„Nehovor mi o tom. Ja si to nebudem pamätať." Zahriakla som ju a nepriamo prosila, aby mi to vysvetlila ... možno zajtra. Keď síce budem mať nežiaduce účinky po tejto seanse, no budem vedieť aspoň ako tak zdravo premýšľať.

„Mne o tom môžeš hovoriť, ja si to nechcem pamätať."

„Idiot." Ophelia sa hrala na urazenú, no smiala sa spolu s ním. „Zajtra sa porozprávame. Kde je vlastne Charles a Rosalie?"

„Za nami." Ukázal Moricz všetkými smermi. Už som sa smiala aj ja. „Boli tam. Prisahám."

Mali sme sa vrátiť domov už pred niekoľkými hodinami. Teraz je to už ale stratené.

Charlesa a Rosalie to ale prestalo baviť a odišli bez nás. Boli to dospelí ľudia – všetci sme dospelí, oni boli len rozumnejší – a ich priority sa po čase zmenili. Už sme neboli tie nevinné deti z univerzity. Už sme spolu nezažívali dobrodružstvo každý jeden deň. Už sme sa nestretávali tak často a nezdieľali spolu svoje zatratené životy. Boli sme len ďalší ľudia, ktorým plynie čas. Drahocenný čas.

Bola som opitá a nevadilo mi to. Ak by som sa opila pred Casperom, asi by zo mňa vybil dušu. Človek pri ňom nemohol byť sám sebou – musel byť ostražitý, dvakrát si premyslieť, čo povie a hlavne... nikdy nespraviť tu istú chybu dvakrát.

Ja som ju spravila trikrát... a stačil mi len rok a pol.

Viete v čom je tá najväčšia záhada? Prečo z toho viní práve mňa, keď on bol ten, ktorý ma nabúchal. A keďže mi na túto tému odmieta povedať viac, došla som k záveru sama. Nechcel deti – tak mi chcel dokázať, že urobí všetko preto, aby sa to nestalo. Že mu nebude vadiť, ak ma stratí. Nebude mu vadiť, ak mi fyzicky ublíži. A či budem mať psychické následky? To mu taktiež neprekážalo.

Nasledujúce ráno som sa zobudila na gauči v obývačke. Matka ma jemne hladila po ramene. Prekvapene som otvorila oči. „Zvoní ti ten tvoj telefón." Ukázala na veľký telefón, ktorý bol predchodca budúceho mobilu.

Hodinky ukazovali osem hodín ráno. Mám pocit, že sme prišli ešte len pred troma hodinami. Oči som si pretrela rukami a zobrala telefón do ruky. „Prosím?" ozvala som sa.

„Stephanie." Casperov ustarostený hlas ma ihneď prebudil. Postavila som sa a mame rukou naznačila, že idem von na terasu. Kto volá som ale opísať nevedela. „Chcem, aby si sa vrátila domov."

„Stalo sa niečo?"

„Muselo sa niečo stať? Volám ti len, že chcem, aby si sa vrátila domov." Nevedela som dôvod toho prečo mi volá. Alebo prečo si práve vybral dnešný deň.