Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

46. KONIEC

„Nikdy som si nemyslela, že toto bude dôvod, prečo navštívim po prvýkrát Francúzsko," priznala som, keď sme nastupovali do auta. Musím priznať, že sa mi to páčilo. Ak by to ostalo takto ako teraz – ja, Mason a auto po celý zvyšok života, brala by som to bez premýšľania.

„Nemusíš sa nad tým zastavovať," venoval mi jeden zo svojich zamyslených pohľadov. „Proste to hoď za hlavu a usmej sa. Svet je otvorený a je tu len a len pre teba. Pre nás."

A napokon som sa predsa len musela zamyslieť.

Celý jeden polrok som žila v depresiách, že som človek, ktorý už svoje šťastie prečerpal a teraz je tu len na to, aby všetko zaradom kazil. Mason Mills mi ukázal opak, no nikdy som nevedela prísť na pravý koreň veci, pokiaľ mi to on sám neuviedol na pravú mieru.

„Nemusíš to pre mňa robiť, Mason," začala som, keď zaradil spiatočku a vycúval z parkovacieho miesta. „Už sa o seba dokážem postarať. Je mi fajn," usmiala som sa. Myslela som si, že to bude ľahké. Veď predsa nemôže celý život pretrpieť pri mne, pri človeku, ktorý nevie, či niečo ako lásku ešte dokáže šíriť navôkol. Stále som nevedela, čo presne chcem.

„Pamätáš sa, ako som ti povedal, že je láska nebezpečná?"

„Hej," prikývla som. Ten moment som si živo pamätala. V ten deň prišiel ku mne do kancelárie prebrať výskum. Bol to jediný človek, ktorý veril, že to dokážem. Jediný človek, ktorý verí, že dokážem čokoľvek.

„S tebou som ochotný to risknúť. Nech to stojí, čo to stojí."

„A čo tvoja rodina? Práca? Mason, ja som úplne chudobná, nemám ti čo poskytnúť..."

„Stephanie Singhová," oslovil ma. V jeho očiach som uvidela akúsi žiaru, vzrušenie. Hryzla som si do pery a po jeho dotyku na tele pocítila husiu kožu. „Milujem ťa."

Nadýchla som sa a pomaly vydýchla.

Zrak som odvrátila na mesto pred nami a pred očami si živo predstavila život, ktorý by sme spolu mohli vytvoriť. Pousmiala som sa.

Prakticky sme obaja boli schopní odísť ihneď a začať niekde úplne inde celkom odznovu.

A čo sme urobili?

Raz, dva, tri, štyri, päť.

Jednoducho sme odišli.

Washington D.C, USA, 2017

Čas sa na moment zastavil a prinútil všetkých zamyslieť sa.

Mason sa o smutnej správe dozvedel o hodinu neskôr. Skôr ako si stihol zavolať taxík, ktorý by ho zviezol domov k jeho milovanej manželke, ho vo dverách ich rodinnej reštaurácie zastavili policajti so slovami, že jeho manželka sa domov už nikdy nevráti.

Slová sa mu zasekli v krku a jeho telo akoby nespolupracovalo s mysľou. Prázdny pohľad upieral niekde do neznáma.

„Ako?" spýtal sa jedného z policajtov.

„Autohavária. Zrážka dvoch idúcich áut na križovatke v Signal Hill."

Ešte v ten istý deň dávali v televízií podrobnosti o tragédii. Mason dostal niekoľko správ a hovorov od Caspera, Rosalie a Milesa, nevediacich, čo sa v skutočnosti stalo.

„Je nám to veľmi ľúto," prejavil súcit druhý policajt. „Teraz by ste mali ísť s nami."

Na mieste mŕtva – hovorila moderátorka v televíznych novinách. Rosalie sa snažila zastaviť výkrik a priložila si ruku k ústam, čím ho utlmila. Kým ju Charles objímal okolo ramien, sám sa premáhal, aby sa v tú chvíľu nezložiť.