Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

39.

Washington D.C, USA, 1993

Niekedy sa pýtam samej seba, kde som urobila chybu? Som snáď slepá, ak ide o ľudí? Nikto z nás síce nemôže vidieť, aký je človek zvnútra, no odhadom sa to dá aspoň trochu spresniť. Nuž, ja neviem ani to a preto som dopadlo... takto. Presne takto.

Pred poradou som bola na toaletách, aby som sa vyvracala, pretože stres a nervy prevzali kontrolu nad mojím telom. Už som to viac nedokázala bez následkom. A tušila som, že dnes tých následkov bude oveľa viac.

Postavila som sa pred zrkadlo, utrela z pod očí rozmazanú ceruzku a s úsmevom si dodala viac odvahy. Keď som opustila toalety, von hneď pred dverami sa nervózne prechádzal Mason. „Myslel som si, že tu budeš. Viem, čo robí stres s ľuďmi."

„Jasné. Dalo sa to čakať." Obaja sme pozerali na dvere od toalety. Čím viac som premýšľala nad tým, prečo som tu, tým viac ma napínalo. „Si v poriadku?" obzrel si moju bledú tvár a ja som pomaly prikývla.

„Je mi oveľa lepšie."

„Vážne?"

„Meškám? Preto si tu?" zmenila som tému a poobzerala sa po prázdnej chodbe. Ako ticho pred búrkou. Boh mi dával znamenia? Nevstúp do tej miestnosti, veď je viac než jasné, že si prehrala? Bolo to ranné varovanie od Caspera... aby som neukončila to, čo je pre všetkých ukončené už od samého začiatku?

Falošné nádeje. Falošné odpovede a slová, ktoré dokážu zlomiť vernosť na márne kúsky. Už som viac nevedela, čo je správne a čo nie.

Mason mi pozeral do očí a toto bolo presne to jediné, čo som chcela vidieť. Nie... nehovorím o dôvere, ktorú vo mne mal a viere, ktorou mi dokazoval, že aj nemožné sa môže stať raz možným... ale ten pokoj. Ten pokoj hlboko ukrytý v jeho dúhovkách.

A dokonca som aj blúznila.

„Nie si v poriadku." Skonštatoval po chvíli. „A nie nemeškáš. Máš ešte pár minút." Pozrel na svoje hodinky pripnuté na ľavej ruke. Zlaté, samozrejme. „Chcel som sa ale ubezpečiť, že to zvládneš. Zvládneš to?"

„Prísť tam? Možno áno." Zvažovala som svoje možnosti a došla k záveru... no veď, isteže zvládnem, ktoré ako. „Presvedčiť ich? Nie som si istá."

„Budem tam tiež. Keď sa budeš cítiť nepokojná, pozri sa na mňa." Toľko ochoty v jednom súvetí som už dlho nepočula.

Usmiala som sa, poďakovala a otočila sa na odchod.

Niekedy sa pýtam samej seba, kde som urobila chybu? Som snáď slepá? Nie. Síce je jasné, že vidíme to, čo chceme vidieť. Slepá budem len pri ľuďoch, ktorí nechcú, aby som ich videla. Takými akými sú, takými akými navždy budú. Mason ma nechal vidieť, aký naozaj je. Casper ma nechal vidieť masku, za ktorou sa po celý čas skrýval a ako sa ukázalo, vyhovovalo mu to tak, ako to bolo. Nič viac nepotreboval.

Niekedy sa pýtam samej seba, kde som urobila chybu? A prečo mám mať tú chybu na svedomí ja? Čo ak som tú chybu neurobila ja?

To sa už ale nedozvieme, pretože minulosť je spečatená. Jediné čo je možné, je vypočuť si príbeh z mojej strany.

Takže tu je.

Zlyhala som. Na plnej čiare som zlyhala. Ale som na seba hrdá, pretože som za seba, svoj postoj a za to, čo naozaj chcem, bojovala až do úplného konca.

Keď som vošla do zasadacej miestnosti všetci už boli na svojich miestach pripravení vypočuť si moju stranu. Všetci boli ticho. Nikto necekol ani pol slova.