Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

21.

Rosalie mi pomáhala s riadom, Charles sedel s Casperom v obývacej miestnosti a mladá McCoyová sa vyparila s výhovorkou, ktorú jej ani jeden z nás neuveril. Kládla som špinavé taniere do umývačky riadu, keď ma Rosalie prekvapila s jej slovami: „Ale veď to predsa nešlo až tak zle. Podľa mňa to išlo lepšie než sme si mohli priať."

„Fakticky? Veď som tam skoro prišla o nervy. Nehovoriac o tom, že Mason tu stále nie je." Rukou som kývla k hodinám na stene, ktoré ukazovali pol štvrtej. „Nezdvíha mi telefonáty, nekomunikuje so mnou... nejaký Casper a obed sú mi teraz ukradnuté." Zvesila som unavene plecia a z posledných síl zavrela umývačku. „Už nevládzem."

„Mala by si si sadnúť. Počkaj, podám ti pohár vody." Rosalie sa ponúkla a ja som si poslušne sadla za barový pult. Hlavu si skryla do dlaní a vyčerpane zakňučala. „Ako sa cítiš?" postavila predo mňa pohár s čistou vodou. Zodvihla som pohľad a zobrala pohár do strasúcich sa rúk.

„Dobre. Nie inak ako v obvyklé dni." Čo bola pravda.

„Myslím chorobu. Ako sa cítiš po tej stránke?"

„Rovnako, Rosalie. Rovnako, nevidím žiadne náhle zmeny." A toto bola tiež pravda. Zatiaľ bolo všetko tak ... v normálne. Bolesti hlavy som pociťovala minimálne. Nevoľno mi bolo jedine ráno... ale to všetko pripisujem už k normálnemu stavu. Nemôžem si to pripúšťať – proste nemôžem.

„Môžeme sa porozprávať?" Skoro som vyliala vodu z pohára nad počutím jeho hlasu za mojím chrbtom. Pomaly som otočila hlavu jeho smerom a zadívala sa do tých očí. Oči človeka, ktorý dokáže zraniť najviac na svete. „Len na slovíčko." Ukázal smerom na verandu. Prikývla som a postavila sa.

Rosalie si ma ostražito prezerala. Len som prikývla jej smerom, čím som ju vlastne chcela ubezpečiť, že nič také hrozné sa vlastne nedeje – veď sa ideme len porozprávať, sami dvaja... ako povedal Casper – len na slovíčko.

Otvoril presklené dvere a ponúkol mi vyjsť ako prvej. Vyšla som von na verandu a posadila sa na hojdaciu lavičku, ktorá bola neďaleko dverí. Uznala som za vhodné si sadnúť, ak by to so svojim výberom slov prehnal a ja by som to psychicky nemusela zvládnuť.

„Tak som premýšľal, či to všetko nerobíš len z trucu alebo tak nejako?"

„Definuj to všetko." Poprosila som ho o konkrétnejšie vysvetlenie. Pozeral na mňa so zloženými rukami opierajúc sa o lavičku, na ktorej som ja sedela.

„Čo ja viem? Hlavne mi ide o to, či ten výskum fakt chceš robiť, alebo len mi proste dávaš falošné nádeje a chceš mi tým dokázať, že som blázon alebo voľačo."

„To, že si blázon už dávno vieme, takže niečo ako dokazovanie by bolo zbytočné."

„Veľmi milé, Sighnová." Uškrnul sa. Teraz si z vrecka saka vybral krabičku od cigariet. „Skúšala si niekedy fajčiť?"

„Každý to raz skúšal. Teraz to odlož."

„Jedna z tvojich tzv. všetko bude tak ako poviem ja?"

„Dajme tomu. Áno, áno."

Casper Cox bol človek viacerých tvári – nespomenula som to už niekedy? Rozprávať sa s ním bola neskutočná... nostalgia? Jednu chvíľu som ho chcela zabiť a tú druhú som sa smiala na jeho viac menej vtipných výrokoch. Ani neviem odpovedať na otázku, či mi niekedy chýbal alebo nie. Lebo z jednej časti to pravda je a z tej druhej zas vôbec. Absolútny nonsens.

„Takže ako to teda je? Trieskajú s tebou hormóny? Chceš sa mi nejako pomstiť a zmárniť celé snaženie?"

„Tak za prvé, Casper, ty si sa nikdy nemusel snažiť – vždy si všetko zbabral a získal ľavou zadnou, takže snaha ide tentoraz bokom. No a po druhé, vieš, drahý Casper Cox, nechaj sa prekvapiť."