Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

42.

V nemocnici som zvykla mať sny o tom, že zomieram. Väčšinou som sa budila celá prepotená a zmätená. Čeliť sama najväčšiemu strachu bol pre mňa tvrdý oriešok, no nemohla som to zmeniť pretože aj tak budem musieť nakoniec umrieť celkom sama.

Ak by som mala zvážiť svoje možnosti, tak by mi to trvalo priveľmi dlho. Možností síce nebolo veľa, ale moje polemizovanie a vyhováranie sa pri tom by trvalo dosť dlhý čas a mám pocit, žeby som sa nedočkala ani jeho výsledku.

Preto som sa nakoniec rozhodla nezaoberať sa smrťou vôbec – čo myslím, že je najlepšie riešenie zo všetkých v mojom stave, pretože ako všetci dobre vieme, psychika robí veľké veci. Hodila som chorobu za hlavu a rozhodla som sa venovať lieku a jeho dokončeniu, pretože ako je už známe, tlačí ma čas.

Arlington, Virginia, 1993

Čo to ja vlastne chcem?

Pokoj?

Cítila som sa strašne stiesnene s minimum kyslíka nevediac ako ďalej. Svet už odrazu nebol gombička iba jedno veľké bludisko, ktorého koniec sa síce hľadal ľahko, no ani ja sama som nevedela, či to chcem všetko nadobro ukončiť takýmto spôsobom.

Samovražda pre mňa bolo niečo desivé a nepredstaviteľné, no rozhodne som túto možnosť nikdy nevylúčila. Znamenalo by to pre mňa ako vykúpenie, ako najjednoduchšia cesta von.

Stratila som prácu, svoju prvú lásku, svojim správaním isto stratím jediných priateľov a moji rodičia si pravdepodobne o mne myslia, že som bláznivá a nemám budúcnosť – samozrejme, že mi to nepovedali. Ja len dedukujem z ich neistých pohľadov a ohľaduplných činov smerom ku mne.

V jeden deň som sa znovu zobudila s pocitom, že ostať zavretá v izbe so stiahnutými roletami bude to najlepšie čo v ten deň spravím. Mama mi však vtrhla do izby s nedočkavým výrazom v tvári. Avšak ešte stále som nevedela dôvod jej náhlej zmeny nálady.

„Máš návštevu, Steph."

Otočila som sa na druhý bok smerom k nej a rozospato otvorila oči. Ešte raz som si v mysli prehrala jej slová a dúfala, že som azda zle počula.

„Návštevy neprijímam," to bola moja odpoveď vždy, keď k nám niekto prišiel, aby ma, dajme tomu, pozdravil.

„Stephanie," hlas, ktorý sa ku mne prihovoril už rozhodne nepatril mame. Znovu som otvorila oči a môj tep sa o čosi zrýchlil, „aj ja som rád, že ťa vidím." Úškrn na jeho tvári ma len presvedčil o tom, že naše stretnutie po dlhšej dobe si nenáramne užíval.

„Mason," oslovila som ho, keď som sa rukami začala pomaly štverať z postele. Nehorázny trapas toto.

„Neozvala si sa mi celé tri mesiace," začal, „buď si zabudla alebo si sa zo svojho života rozhodla vyškrtnúť aj moje meno."

„Nie je to tak ako to vyzerá," zachrapčala som ospalo. Moja mama medzi časom odišla, pretože uznala za vhodné nechať nás chvíľu osamote. „Poď na dvor. Tu neskutočne smrdí." Na mojich slovách sa len veselo zasmial a nasledoval ma smerom k terase.

„A ako to vlastne vyzerá, Stephanie?" nadviazal na moje predchádzajúce slová. Musím priznať, že pred mojou odpoveďou som sa trochu zapotila, pretože som nemala poňatia o tom, čo povedať a nepokaziť to.

„Neplánovala som nikoho vylúčiť zo svojho života," zaklamala som. „Len som chcela mať trochu pokoj od života."

„Pokoj od života predsa znamená smrť." Neodpovedala som, preto mi bolo jasné, čo si asi bude myslieť.