Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

25.

Nasledujúci deň bol hektickejší a na oddelení sme mali nával nových pacientov. Zostala som po mojej pracovnej dobe ešte v kancelárií a vypisovala zdravotné karty pacientov, keď mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej." Hlavu som mala stále v papieroch, na očiach okuliare na čítanie a v ruke pero, s ktorým som opisovala dôležité údaje.

„Vorkoholička? Alebo len poctivý zamestnanec?" ten niekto, kto ma prišiel pozrieť v môj nepracovaný čas, bol Mason Mills vo veľmi dobrej nálade. My sme sa takto priateľsky nerozprávali dokonca ani pri našom prvom stretnutí, pretože sme sa zrazili vo dverách a on ma so zachmúreným pohľadom poslal kadeľahšie.

„Len milujem svoju prácu." Prezradila som a nadobro zabudla na to, čo píšem. Položila som pero , chrbtom sa oprela o stoličku a nohy prekrížila jednu cez druhú. „Čo vás prinútilo ukázať sa u mňa v kancelárií, pán Mills? Hádam to nebude len nečakaná kontrola?" Zažartovala som a zložila si nepohodlné okuliare dolu z očí.

„Chcel som sa vás len spýtať pár otázok ešte predtým, ako sa uskutoční spomínaná porada. Dnes som bol za otcom. Tento piatok o piatej v jeho zasadacej miestnosti. Buďte tam."

Zaskočilo ma, že to všetko prebehlo tak rýchlo. Úplne obarená som zastala mlčky sedieť na zadku.

„Nemáte slov?"

„Nemám slov." prikývla som.

„Neviem, prečo vám verím. Ale vaša myšlienka: „Existuje, len ho treba nájsť" ma príliš zaujala a nedala mi čas zamyslieť sa nad ničím iným. Veriť jej? Neveriť jej? Skúste nás v piatok všetkých presvedčiť."

„Neviem, či sa mi podarí presvedčiť všetkých prítomných." Mason na mňa nechápavo pozrel a bolo mi jasné, že si myslí, že mám málo sebavedomia. No... taktiež som nebola ani pyšná princezná. „Najmä primár Cox mi v tomto smere, aleže vôbec neverí." Priznala sa.

„Váš priateľ Casper Cox?"

„Iný tu predsa nepracuje." Zasmiala som. „Áno, ten." A ihneď dodala. Konverzácia s Masonom Millsom mi tento krát neprišla až taká otravná ako obvykle. Niekedy sa mi zdvíhal žalúdok už po dvojminútovom pozeraní na jeho tvár ... ale teraz som si to užívala viac, než Casperovo neustále odbiehanie od témy.

„Vyzeráte ako vzorný párik. Myslel som si, že si bravúrne rozumiete a vaše ambície sú priam totožné."

„Zdanie klame." Pípla som hneď úplne presvedčená o svojich slovách. „Väčšinou. Teda..." zamyslela som sa a hrýzla si od nervozity do spodnej pery. „V tomto prípade určite."

„Ale nevravte!" zasmial sa. „Kríza?"

„Možno aj niekoľko." Smiech som mu opätovala. Potom náhle stíchol a bez opýtania si sadol na stoličku pred môj pracovný stôl. Jednu nohu si preložil cez koleno a hlavu si oprel o pravú ruku neustále pozerajúc na roh stola. Trochu som zneistela.

„Nie málo krát som sa zamýšľal nad tým, prečo mi nie ste po chuti, pretože som dostával mnoho otázok od otca, prečo mám stále poznámky na vašu prácu a nechcem vás zaradiť do žiadnej konferencie..." tak toto sú mi ale novinky! Preto mi prišlo čudné, že nechodím na viac školení vyššieho postavenia a dokonca... že ani nerobím to, cez čo by som sa mala dostať na takú pozíciu, na akej sa nachádzam. Jednoznačne v tomto mal prsty Casper, no keď som sa ho na to opýtala, poprel to.

„Ale problém nebol vo vás." Venoval mi pohľad plný myšlienok. Nasucho som prehltla a čakala čím ma ešte prekvapí. „Ale v Casperovi. Viete, že sme sa prvýkrát videli, keď ste bola v jeho prítomnosti? Vy ste sa usmievali ako slniečok a Casper hral tu svoju hru veľmi... veľmi bravúrne." Bolo vidieť, že Mason Caspera pozná od hlavy až po päty. Nebolo pre mňa prekvapenie počúvať také reakcie, pretože po nemocnici sa už toho čo to navrávalo. A taktiež som bola oboznámená aj s tým, že Casper nie je jeden z tých najmilších. Dokonca nie je ani ten typ človeka, ktorý by uprednostnil dobro niekoho iného pred samým sebou. „Ako to s ním vlastne môžete vydržať?"