Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

6.

Arlington, Virginia, 1982

Na začiatku druhého ročníka, niekedy koncom novembra, si ku mne Moricz prisadol na obede sám. Rosalie ani Charlesa som dnes ani nevidela, tak som si myslela, že sa znova zašili na záchodoch a robia tam nemravné veci.

„Rosalie a Charles sa rozišli." Povedal mi ešte pred pozdravom. Knihy si položil vedľa seba na stôl a rukami sa skleslo oprel o stôl. „Trvalo mi skoro hodinu, kým som všetko z Charlesa vypáčil. On je úplne... no je na tom dosť zle, pravdu ti poviem." Keď som sa Moriczovi pozrela do očí a videla v nich úprimný strach, nevedela som si predstaviť, čo by sa stalo, ak by to bola pravda. Teda samozrejme, že to bolo pravda, to len ja som nejako stále beznádejne dúfala.

„Prečo sa rozišli? Asi by som mala ísť za Rosalie..." chystala som sa postaviť, no Moricz ma zastavil a stiahol späť na stoličku.

„Vyčkaj trochu. Nechceš vedieť, čo sa presne stalo?" po mojom prikývnutí na moment sklopil zrak a zhlboka sa nadýchol. „Charles ju včera večer požiadal o ruku."

„No dopekla." Zahrešila som. „Teda.. nečakala by som to od neho." Vo veľkom údive som hľadala tie správne slová. No ale žiadna sláva. „Rosalie mu nepovedala áno, však?"

„Začala mu vyprávať, že sú na to priveľmi mladí. Potom obhajovala fakt, že ak by to urobil možno o päť rokov bezpochyby by povedala áno. No Charles to nevie vstrebať."

„Nepovedal ti, prečo to urobil?" Charles pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Zmätok bola teraz jediná vec, ktorú sme mali spoločnú. „Mala by som ísť za Rosalie." Moricz prikývol a odprevadil ma na ich internát.

Rosalie a Charles sa dali znova dokopy na druhý deň s tým, že mu Rosalie povedala áno a Charles prisľúbil, že si ju vezme hneď po strednej škole. Všetci boli opäť šťastní a spoločne sme sa mohli rozbiť na večierku o poschodie nižšie.

Calgary, Kanada, 2016

Náš spoločný obed sa nepodobal tým zvyčajným, ktoré sme mávali. Rozprávali sme sa, áno, to hej. No s Masonom sme sa akosi vyhýbali spoločnej komunikácií. Chalani Daniel a Dolsen si toho veľmi nevšímali, pretože väčšinou času sa škriepili o koláče a rozprávali o nejakých novinkách na internete. Rosalie tým bola pobúrená, pretože nenávidela mobily pri stole a preto sa mi sťažovala vždy, keď začula hurónsky smiech.

„Minule som odrodil jednu pani po štyridsiatke a celkom dobre sme si pokecali." Vravel jednu z historiek Charles, keď sme si vychutnávali dezert. „Prezradila mi, že porodila už päť detí, no nikdy jej to netrvalo tak dlho ako tentoraz. Tak som zadržiaval smiech až mi kliešte vypadávali z rúk." Vložil si kus koláča do úst a Mason mu opätoval zdvorilý smiech.

Rosalie sa stala detskou obvodnou lekárkou a väčšinou času skôr rozprávala o epidémiách, detskom plači a strachu z injekcií. No dnes bola mĺkva a neobdarovávala ma pokojným úsmevom ako to zvykla robiť vždy.

„Niekedy by sme si mohli vyjsť do mesta, čo povieš?" navrhla som, aby sme si udržali konverzáciu. „Na nákupy ako kedysi."

„Dohodneme sa." Bolo jediné, čo mi na to povedala.

Keď všetci dojedli a presunuli sa do obývačky, aby si pozreli golfový zápas, ktorý Charles a Mason tak veľmi milujú, ja som zostala v jedálni a pospratúvala všetok riad. Brala som to všetko postupne do kuchyne, kde som to vložila do umývačky a ďakovala Bohu, že niekto také niečo vymyslel.

Nevládala som. Fyzicky som sa už cítila slabšia a slabšia. Dnes som si všimla, že po výdatnom obede som sa cítila ťažko. Môj žalúdok nedokázal tráviť jedlo tak ako kedysi zvykol a preto som sa začala obávať, že sa moja choroba nejakým spôsobom zrýchlila.

Odmietala som kadejaké lieky. Hocijaké zbytočné vyšetrenia... alebo liečbu ožarovaním.

Teraz som mala najväčšiu chuť zavolať slečne Daisy McCoyovej a pozvať ju na kávu. Vyrozprávať jej úplnú pravdu, aby sme sa spoločne mohli pustiť do výskumu... no nemohla som. Nejakým spôsobom som vedela, že by to nedopadlo dobre.

Sama som skoro skončila vo väzení. Ak by nebolo Ophelii a jej rodičov, dokonca aj Moriczových amerických známych... zostala by som tam sedieť možno viac ako desať rokov. A hlavne, ak by nebolo Masona, Rosalie a Charlesa... bola by som na psychiatrii oveľa, ale oveľa dlhšie.

„Gwen..." otočila som sa a na prahu dverí som uvidela Rosalie. Len jeden pohľad na ňu ma presvedčil, že je v rozpakoch. „Pozri, predsa musí byť nejaké riešenie. My to nejako zvládneme, uvidíš."

„Rosalie, ale tu žiadne riešenie nie je."

„Prosím, prijmi tu liečbu. Nie kvôli sebe, ale kvôli nám." Jej pohľad bol plný strachu a mohla som presvedčivo povedať, že toto bola záležitosť, ktorá jej celý deň behala po rozume – od toho momentu, čo som sa jej s touto skutočnosťou priznala.

„Ty veľmi dobre vieš, že nemôžem. Kvôli nikomu. Už len vďaka tej pointe, chápeš?"

„Ale to je smiešne, Gwen!"

„Mohla som zachrániť tisícky ľudí. Zachrániť seba." Rozhodila som rukami. „A svet by bol krásny." Krútila som hlavou a prinútila sa nevyroniť ani jednu slzu. Toto mi za to predsa nestojí. „No oni mi to nedovolili. Zoberiem si ich lieky, ich liečby... poníženie. Katastrofa."

„Takže to všetko robíš z trucu? Trucovanie – toto je katastrofa."

„To nie je z trucu!" o zem som hodila tanier, ktorý som držala v ruke. Črepiny sa porozhadzovali po celej dlážke. Pozrela som sa Rosalie do očí a ona zostala len bez pohnutia stáť. „Dopekla!" zahrešila som si popod nos a hľadala v skrini zmeták.

„Čo sa to tu stalo, preboha?" všetci štyria ihneď pribehli do kuchyne. Mason sa mi odpoveďna otázku snažil vyčítať z očí. No ja som odvrátila pohľad.

„Mali by sme už ísť." Rosalie pozrela na Charles a potom na svoje dve deti. „Ďakujem za výborný obed. Fakt sme sa zabavili." Z posledný slov bolo až cítiť, aké je to ironické.

„Jasné, jasné... aj nabudúce, Rosalie." Vravela som, keď som kľačala na podlahe a snažila sa pozametať všetky črepiny. No k čomu to bolo dobré?

Mason našich priateľov odprevadil bezo mňa. Na zemi som kľačala ešte niekoľko sekúnd po tom, ako som všetko upratala.

A mala Rosalie, pravdu? Jasné – niečo tam predsa z pravdy bolo. No určite to všetko nebolo z trucu ... veď pozrite sa na to takto ... oni odmietli mňa a ja teraz odmietnem ich. Čo by to bolo za pohromu, ak by som teraz začala platiť a podporovať ich nezmyselné lieky, ktoré vlastne len škodia ešte väčšmi? No úplná pohroma, katastrofa.

„Môžeš mi vysvetliť, čo sa tu pred chvíľou, dofrasa, stalo?!" počula som zvýšený hlas za svojím chrbtom. Neotočila som sa. „Pozri sa na mňa, keď s tebou rozprávam!"

„Nič sa nestalo!" na päte som sa otočila a odkráčala okolo neho z kuchyne von. Mierila som na dvor – potrebujem kyslík.

„Hej a preto tak rýchlo zmizli!" kráčal za mnou. „Preboha, zastav sa, Gwen!" chytil ma za rameno a otočil si ma k sebe. „Povedz mi čo sa stalo?"

„Nič sa nestalo, jasné? Len kamarátska hádka – také veci sa predsa stávajú. Poznáš Rosalie..." zhadzovala som to na nepravdivý uhol pohľadu.

„Ale o čom?"

„Koniec diskusie." Rozhodila som rukami a vymanila sa mu tým zo zovretia.

Rýchlym krokom som sa dostala na našu terasu, rovno na dvor. Nadýchnuť sa čerstvého vzduchu mi pomohlo tak z polovice – prečistilo mi to myseľ... no nevyvetralo to však tie zlé myšlienky z mojej hlavy. Chcelo to ešte viac snahy.

Popadla som svoj mobil a napísala slečne McCoyovej správu.

Bude mať to, čo chce mať. Som úplne rozhodnutá rozprávať o svojej minulosti. Keď nie teraz, tak potom kedy? Zajtra už budem možno mŕtva.