Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

18.

Bola som zúfala. Oblečená v tmavomodrých šatách, namaľovaná, úplne upravená – škoda len, že som sa nevedela vyrovnať s nasledujúcimi skutočnosťami. Dokonca ani môj manžel mi nevedel zdvihnúť ten sprostý telefón. A dokonca... DOKONCA sa doma neukázal ani vtedy, keď som na prahu dverí vítala Rosalie a Charlesa.

„Ahoj. Chlapci neprídu, nechcela som ich tu ťahať." Síce tie dve potvory boli už dospelé... myslím, že toto ide tak trochu mimo nich. Nechajme si rodinnú idylku na inokedy. „Vonia to tu famózne." Pochválila ma Rosalie a nechala svojho manžela, aby jej pomohol s kabátikom.

„Zdravím, Gwen."

„Som strašne nervózna." Vydýchla som po dlhom zadržiavaní vzduchu v pľúcach. „Mason nie je doma, nezdvíha mi mobil, Casper a Daisy tu budú za malú chvíľu a ja som úplne v riti z toho, čo sa tu bude odohrávať."

„A čo presne sa tu bude odohrávať?" spýtal sa Charles a Rosalie ho jeme udrela po ramene. „Au."

„Veľmi nepodstatná otázka, zlato." Zahriakla ho. „A kde je Mason?"

„V reštaurácií."

„Povedala si mu o tom?"

„Nie. Nemala som kedy."

„Akože nemala?"

„Posledné dni spolu nejako nekomunikujeme. Nechaj to tak – proste nevie to." Rukou som sa chytila za hlavu. Snažila som sa upokojiť svoje myšlienkové pochody a myslieť na niečo pozitívne.

Veľmi ma trápilo, že sa mi Mason neozýval. S ním by som túto situáciu zvládala oveľa ľahšie. Keby som vedela, že je po mojom boku, keď uvidím Caspera Coxa obedovať v našej jedálni... cítila by som v sebe viac sily, prevahy.. toho, že ma nedokázal posadiť na to najnižšie dno. Toho, že som sa dostala späť hore. Na povrch. Toho, že sa to jemu ani nikomu inému nepodarilo.

Mason nesie veľmi veľkú časť tohto úspechu so sebou – v srdci. A práve preto chcem, aby tu bol. Pri mne. Ako môj manžel, najlepší priateľ, ako môj záchranca. Aj keď to vlastne od samého začiatku takto vôbec nevyzeralo.

Nuž, je to tak.

„Nemám ti doniesť pohár vody?" odrazu Rosalie stála rovno predo mnou a oči vpichovala do tých mojich. „Si bledá." Skonštatovala. „Charles, dones jej, prosím, pohár čistej vody."

„Nič mi nie je. Som v pohode. Len trochu vystrašená."

„Mala by si vedieť, že sa nič závažné nedeje. Je to len jeden obed – ten chlap ti môže byť ukradnutý."

„Vieš čo je najhoršie, Rosalie?" to bola skôr taká rečnícka otázka. „Že mi ukradnutý vôbec nie je. Stále ma zaujíma čo si myslí, ako rozmýšľa a taktiež jeho názory na každú jednu malú vec týkajúcej sa mňa."

„Poď si sadnúť, inak o chvíľu odpadneš." Videla som ako prekrútila očami. Nebola som slepá, len sa mi trochu krútila hlava. Myslela si, že som blázon – a istotne som ním nepochybne bola.

Washington D.C, USA, 1989

Spravila som to dokopy trikrát. Čo som to spravila? Dopustila som, aby ma láska ovládla. Dokáže láska robiť niečo tak veľmi zlé? Tak nesprávne, proti človek, proti žitiu – prebývaniu. Dopustila som to trikrát a po každom jednom raze som sa vyvracala, a mesiac strávila v posteli psychicky zničená. A Casper neprejavil žiadnu emóciu chápania. Pochopenie – presne to mi chýbalo v našom vzťahu.

Tri razy som podstúpila potrat. Potrat dieťaťa. Prvýkrát som to brala ako samozrejmosť – bola som mladá, dobre. Boli sme obaja celkom mladí, dobre. Casper nikdy nechcel mať deti, dobre. Sú oveľa horšie veci na svete, dobre. Na všetko bolo jedno utešenie – dobre. Všetko je dobré.