Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

26.

„Čo od teba chcel?" spýtal sa Mason hneď ako sme spoločne vstúpili do výťahu. Tento hotel bol oveľa väčší ako ten, v ktorom sme prebývali minulýkrát, keď sme boli vo Washingtone. Stlačila som číslo nášho poschodia a keďže sme boli v priestore sami, rozhodla som sa mu odpovedať.

„Pýtal sa, či ideš aj ty." Prezradila som. Keďže som nevidela ani jediný dôvod, prečo by to nemal vedieť, rozhodla som sa nezatĺkať.

„A ty si mu odpovedala čo?"

„Že budeš vždy tam, kde budem ja." Pozerala som na podlahu a popravde, jeho reakciu som nechcela vidieť. „Taktiež som mu povedala, že sa s tým bude musieť zmieriť."

„Dobrá odpoveď. Vskutku pravdivá."

„Hej. Tiež si myslím."

„Chceš si trochu oddýchnuť, alebo odídeme hneď?"

„Chcem začať hneď."

Možno nebolo najlepšie riešenie vrhnúť sa do toho takto prudko s nadšením a najväčším očakávaním. Všetko sa znovu mohlo prevrhnúť a pokaziť, pretože nič nebolo zaručené.

Premýšľala som.

Každú sekundu dňa som premýšľala o tom, kde začať. Kde som začala pred rokmi?

Knihy. Hlavu som mala v knihách, lúštila som hádanky filozofov, lekárov a informácie o liečivých rastlinách pre mňa boli niečo ako zázrak z neba.

Lenže dnes je iná doba a ja namiesto kníh môžem použiť internet, širokú škálu informácií – no nikto mi nevedel dokázať, čo je pravda a čo nie. Takže jediné riešenie bolo veriť tomu, čo je čiernym napísané na bielom. Možno nie zaručená pravda, ale istotne to malo viac percent úspechu ako nejaký príspevok na známych wikipédiách.

„Keďže som všetky papiere, ktoré po tom výbuchu v mojej pracovni ešte zostali spálila, nezostáva mi nič iné len dúfať, že si aspoň na niečo z toho spomeniem." Premýšľala som na hlas a z kufra vyberala veci, ktoré som sa rozhodla uložiť do skrine ešte teraz, keď mám na také nepodstatné veci čas. „Som už aj dosť stará a strata pamäte je dosť možná. Hľadiac na to, že sú to informácie a skutočnosti, na ktoré sa snažím zabudnúť celý život..."

„Nebudeš na to predsa sama." Ubezpečil ma Mason, keď niečo vyťukával do telefónu. Chcel si byť na sto percent istý, že naša reštaurácia bude v absolútnom poriadku po dobu strávenú mimo Calgary. „Čo sa týka tvojho veku, si dosť mladá na to, aby si dokázala zdravo premýšľať." Mala by som to brať ako kompliment, alebo to bola len narážka na to, že ešte nemám právo byť hlúpa a sprostá babizňa? „Nemysli už na to, čo sa stalo. Ale mysli na to, čo sa stane."

Jeho slová boli pre mňa zásah do čierneho a ja som vo svojom vnútri pocítila pichnutie. Bolo to jemné pichanie v hrudi, ktoré sa preklopilo do ostrého, veľmi bolestivého zásahu pripomínajúceho vpich dobre vyrezaného ostňa... dobre mierená rana. Avšak skôr to bolo také psychické – fyzicky sa mi nič nestalo.

Stála som pred ním, v ruke držala kozmetickú taštičku a premýšľala nad výrokom, ktorý mi povedal.

Nemysli už na to, čo sa stalo. Mysli na to, čo sa stane.

Mason ani nevedel, koľko pocitov vo mne týmito slovami vyvolal. Myslieť na to, čo sa stalo bolo ľahšie ako myslieť na to, čo sa stane, pretože predstava toho, že onedlho zomriem a nechám ho tu samého, nebola o nič ružovejšia ako to, čo sa stalo a už sa nikdy neodstane.

Pravda je však krutá – to čo sa stane rozhodne nebude najkrajšie v našich životoch a môžem povedať, že sa to nedá ani len porovnávať s tým čo sa stalo.