Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

32.

Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy takto zle cítila. Poznáte ten pocit, keď si poviete, že všetko bude v poriadku, no vy veľmi dobre viete, že nebude ani keby začali z neba padať fašírky? Presne takto som sa teraz cítila.

V kŕčoch som sa nahýnala nad záchodovou misou a zo žalúdka mi nevychádzalo nič iné len kyselina, pretože som dnes skoro nič nezjedla. Tak ako včera a tak isto ako predvčerom. Podľa mojich lekárskych znalostí som vedela, že strata chuti do jedla je v mojom prípade veľmi závažný poznatok, no ja som sa nad tým absolútne nepozastavovala.

Ešte príšernejšie som sa cítila pri pohľade na nič netušiaceho Masona. Ako na mňa pozerá – ako na kôpku nešťastia. Akoby len na mňa pozeral, keby to vedel? Omnoho horšie a toho som sa obávala väčšmi.

„Nezjedla si niečo skazené?"

Nezjedla som v posledných dňoch ani omrvinku z chleba.

„To nevylučujem." Prosím, zastavte to niekto. „No na nič konkrétne si nespomínam." Pokračovala som skôr ako sa začal znovu pýtať.

„Asi by som mal zavolať Casperovi." Dvakrát som popremýšľala, či som počula dobre, pretože absolútne nevylučujem, že v mojom stave môžem mať aj ilúzie. Cítila som, že moja teplota tela sa zvýšila minimálne o dva stupne. Pokožka mi horela, tak isto ako celá moja hlava a hruď. Privrela som oči a skôr ako som z úst vypustila nával odmietavých slov som sa zhlboka nadýchla.

„Prečo, preboha?"

„On je predsa skúsený doktor. Ja na to nemám školu, Gwen, neviem ako ti pomôcť, keď nechceš ísť do nemocnice."

Zavolať Caspera, ktorý o všetkom vie, nebol ten najlepší nápad pod slnkom a už vôbec to nebolo rozhodnutie v môj prospech. Čo ak mu to Casper povie? Toto by bola ešte väčšia pohroma – také skutočnosti by sa mal jednoznačne dozvedieť odo mňa.

„Aj ja mám na to školu a vravím ti, že všetko je v tom na prostom poriadku. Nejaký Casper Cox ničomu nepomôže."

Dnes to bolo po prvýkrát čo ma nepočúvol a aj napriek mojim slovám ho predsa len zavolal. To som už bezvládne ležala v posteli prikrytá paplónom až po uši. Viečka mi oťaželi a spánok som očakávala v každej chvíli – teda až do momentu, keď som pred sebou neuvidela Caspera Coxa. To ma ihneď z predspánkovej fázy dostalo.

„Ako sa cítiš?"

„Tú otázku som dnes počula už toľkokrát, že mám chuť znovu objať záchodovú misu. Čo tu robíš?"

„Mason ma zavolal." Ako to povedal, Mason sa vynoril spoza dverí a oprel sa o zárubňu. „Vraj ti nie je najlepšie, takže ešte raz sa spýtam, ako ti je?" pomaly si sadol na kraj postele a ruku položil na moje čelo. „Zvýšená teplota, no nič vážne." Skonštatoval. „Chrípka to nie je. Možno nejaká viróza."

„Vidíš?" pozrela som na Masona a ignorovala Caspera sediaceho pri mne. „Vravela som ti, že ak ho sem zavoláš, nič tým nevyriešiš."

„Bol by si taký dobrý a doniesol jej horúci čaj? Bylinkový by bol najlepší - mäta pieporná alebo také niečo." Casper mi skočil do reči a otočil sa na Masona s prosiacim výrazom v tvári. Mason skákal pohľadom zo mňa na Caspera a nevedel, komu prvému odpovedať.

„Ale už je tu." Odvrkol mi. Očividne ho táto hra už prestávala baviť. A to ani nevedel, že je v nejakej zapletený. „Hneď som späť."

Nechávať ma s Casperom osamote v izbe nebol ten najlepší nápad. Ihneď ako sa zavreli dvere od našej izby sa chytro postavil a oboma rukami sa chytil za hlavu.