Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

38.

„Musím priznať, že dnes vyzeráš dobre." Povedal mi po ceste k jeho autu. Chytila som sa rukou o kľučku dverí a pohľadom zavadila o ten jeho. „Ako vždy, samozrejme." Dodal hneď a zrak odvrátil. Do auta nasadol skôr ako ja, no keď som sa spamätala hneď som jeho kroky napodobnila.

„Ďakujem."

Ani sme sa po ceste do nemocnice veľmi nerozprávali. Boli to len zdvorilé frázy o počasí, jedle a o tom ako pôjde dnešný deň. Ohľadom dnešného dňa ... ani jeden z nás nebol veľmi zhovorčivý.

„Budem tam." Aj napriek tomu, že vedel, že to viem, mi to oznámil. Začalo mi byť nepohodlne a priestor okolo nás sa akoby zmenšoval a zmenšoval. „Dúfam, že ma pochopíš, prečo som to všetko robil. Prečo som ťa od toho všetkého vždy odhováral."

„Obávam sa, Casper, že to nikdy nepochopím." Reagovala som takmer ihneď. „Nedá sa to pochopiť."

„Ešte nie, máš pravdu." Kýval hlavou zo strany na stranu. Aké ťahy ma pre mňa ešte pripravené? Žalúdok som mala stiahnutý, zimomriavky po celom tele a plus k tomu všetkému, mi Casper v hlave spôsoboval zmätok. „Ale čoskoro."

„Čoskoro? Čoskoro dnes?" zvraštila som obočie, keď mi to všetko začínalo dochádzať. „Casper, prosím ťa, nepovedz mi, že mi to plánuješ dnes pokaziť. Casper, prosím." Bola som v pozícií, kedy moje prosenie síce mohlo vyzerať ponižujúco, no nič iné by mi už nedokázalo pomôcť. „Znamená to pre mňa život."

„Sama si si to pokazila v ten deň ,keď si sa rozhodla ísť proti môjmu tvrdeniu. Som v tejto brandži dlhšie ako ty, takže si moje slová mohla brať na vedomie. Nuž, človek sa chybami učí, nie je tak?" drzo na mňa otočil hlavu po tom ako auto zaparkoval na mieste pre zamestnancov pred našou nemocnicou.

„Toto je jediná šanca. Liek pre chorých..."

„Jediná šanca pre ľudí sú peniaze." Skočil mi do reči. „A nesnaž sa protirečiť mojim slovám. Žijeme v dobe, v ktorej vládnu peniaze, takže dúfam, že po dnešnej lekcii sa zobudíš a začneš konečne rozmýšľať racionálne. No a potom..." zamyslel sa. Krv mi stuhla v žilách, pretože po našej malej výmene názov v tomto stiesnenom priestore som od dneška rozhodne nečakala nič prelomové. Skôr naopak. „Potom budeme môcť diskutovať o našej budúcnosti. O nás dvoch."

„Ty bastard." Privrela som oči a so všetkou nechuťou k nemu, ktorú som v sebe našla, som tieto slová ostro vyslovila. „Kiežby som ťa v živote nestretla. V živote."

Casper vyplo motor, odopol si bezpečnostný pás a s pohľadom upreným oproti zaparkovaným autám prehovoril: „Vystúp, Stephanie." Nevedela som, či jeho slová majú aj skrytý význam. „Povedal som, že máš vystúpiť. Si snáď hluchá?!" zvýšil hlas a ja som sa už nezmohla na nič iné než popadnúť kľučku dverí a porazene vystúpiť z jeho auta.

A tu sa končí náš milostný príbeh.

Príbeh, kde sa ideál stal záhubou.

Washington D.C, USA, 2016

„Dozvedel som sa, že odmietaš akúkoľvek liečbu." Bola som sama s Moriczom za jedným stolom, keď Rosalie spolu s Charlesom a Milsom išli vyskúšať novú kombináciu liekov do laboratória. Sedeli sme za mojim stolom, kde som mu ukazovala, čo sme za ten čas stihli zistiť. Nebolo to nič prelomové, no isto to bolo viac ako na začiatku.

„Už vtedy som bola v pokročilom štádiu, Moricz." Pohľadom som čítala vyznačené riadky a ani sa nepokúšala pozerať mu do očí. Uvidela by som tam to isté, čo u každého jedného z nich. Ľútosť – a tá mi teraz v žiadanom prípade nepomôže. „Nepomohlo by mi to."