Dvanásť Mesiacov a Jeden Deň Naviac

37.

Od toho dňa sa to akoby zmenilo. Myslím tým, zlepšilo. Fakt sa to zlepšilo. Vo svojom vnútri som pocítila akúsi úľavu. Výčitky pominuli, strach sa taktiež stratil a ja som mohla pozerať do Masonových očí bez kadejakých obáv.

Ak by som ale povedala, že som sa cítila lepšie aj po fyzickej stránke, tak by som klamala. Nedúfala som, že sa to zlepší – teda môj zdravotný stav – ale istotne som dúfala, že sa to aspoň zastaví na nejaký čas. Nechcela som zomrieť tak rýchlo, bez povšimnutia.

Aj napriek tomu, že som tu chcela byť čo najdlhšie, som taktiež chcela odísť čím skôr. Akoby sa vo mne bili dve straty – tá, ktorá chcela nevyhnutne zomrieť a tá, ktorá to tu nechcela opustiť za žiadnu cenu. Cítila som sa stratene... a beznádejne. Strašne.

Keď som Caspera uvidela prvýkrát po incidente v dome Melindy Millsovej, mala som čo robiť, aby som jazyk držala za zubami. Ani neviem, čo som mu chcela povedať – no jednoznačne by som kričala. Preto som to radšej nechala tak a jeho smerom necekla ani slovo.

Vôbec som sa nečudovala, že moja rekcia neunikla Rosalie, takže sa ma na to po niekoľkých dňoch v pracovni spýtala.

„Ani som ti vlastne nepovedala detaily toho, ako sa Mason dozvedel, že som chorá."

Rosalie prekvapene nadvihla obočie, akoby nevedela nájsť nejaký problém. Samozrejme, myslela si, že sa to dozvedel odo mňa, pretože odvtedy v dome nebola reč o tom ako, prečo a hlavne kedy sa to Mason dozvedel. Vtipné alebo teda skôr smutné na tom všetko bolo, že vlastne on jediný z nás o tom nič nevedel.

„Mohlo mi dôjsť, že si mu to nepovedala od seba." A vtedy to Rosalie došlo. Bola múdra, no niekedy jej trvalo dlhšie, kým sa to cez tie jej káble v hlave dostalo rovno do centra. „A tuším, že je v tom Casper Cox. Správne?"

„Bože, Rosalie." Udivene som na ňu pozrela a neodpustila si svoj preafektovaný herecký výkon. Neviem, prečo som si z toho robila zábavku, keďže to bola celkom vážna vec. „Nikdy ma neprestaneš prekvapovať." Chytila som sa za srdce. Rosalie na mňa pozerala ako na blázna a snažila sa zistiť o čo mi to vlastne po celú dobu ide. „Isteže je to správne. Casper Cox je diplomovaný magor."

„Tušila som to." Znovu jej to došlo.

„No to nie je všetko, drahá Rosalia." Zasmiala som sa. Najradšej by som sa teraz opila a zabudla na ten deň úplne... riskovať bohužiaľ nemám chuť a dokonca ani silu. „To Melinda prezradila Masonovi ako to všetko v skutočnosti je."

„A čo ma s tým Melinda?"

„No veď veľké hovno, práveže." Nervózne som odvrkla. „To Casper len nevie držať jazyk za zubami a zdieľa takéto informácie s nesprávnymi ľuďmi."

„Tí dvaja... to sú riadne čísla."

„Poviem ti?" tento krát som sa chytila za hlavu. Zostali sme s Rosalie na seba hľadiac, nevediac ako ďalej reagovať. Napokon sme spoločne vybuchli do smiechu a musím priznať, že takto dobre som sa už dlho nezasmiala.

„Je to všetko také veľké tabu." Začala. „A čo teda plánuješ robiť s neposlušným Casperom Coxom?" niekedy bola veľmi veľká výmyselníčka. V hlave už určite tvorila plán ako to všetko Casperovi vrátiť. Škoda len, že ja som to mala úplne v paži.

„No nič. Ignorácia je vždy tá najlepšia cesta." Skonštatovala som na záver. „Takže ho ešte nechám podusiť sa vo vlastnej šťave a o niekoľko dní sa pokojne spýtam, čo to malo znamenať." Mykla som plecami.

A vážne som tak o týždeň spravila. Nepovedal mi na to nič, len že mu je to ľúto. A ja som bola po celý čas ticho, tak sa mi nakoniec aj ospravedlnil ... a dodal, že Melinda bola pre neho akousi vŕbou, ktorej sa mohol kedykoľvek vyspovedať. Melinda a vŕba? Pre nikoho a nikdy v živote. Prepáč, Melinda, si proste človek, ktorého sa každý bojí (minimálne ja).