Mafia nás spojila 2

Kapitola 3- Krádež

Preliezla som zábradlie. Jednou rukou som sa chytila s Jamesom a druhou som sa stále držala zábradlia. Pozrela som na Jamesa.

"Na tri... raz..." Začal odpočítavať.

"Dva... tri." Obaja sme skočili a vtedy to prišlo...

Vyšla som na balkón a dívala sa dole. Trochu mi zdvihlo žalúdok. Nebála som sa tej výšky, ale toho dopadu.

Lenže aby môj plán fungoval musela som skočiť. Preliezla som zábradlie a zhlboka sa nadýchla.

"Buď teraz alebo nikdy." Povedala som si pre seba a pustila sa zábradlia. Odrazila som sa a padala k zemi. Trvalo to len chvíľu, kým som dopadla na zem.

Ucítila som pod nohami tvrdú zem. Nevnímala som to nejako extra. Skôr som sa snažila zahĺbiť v pamäti, že k čomu sa viazala táto spomienka.

Nemala som však čas na to spomínať. James mi podal ruku a pomohol mi postaviť sa. Rozbehli sme sa cez záhradu do lesíka.

Bežali sme najrýchlejšie ako sme mohli. Ubehli sme hodný kus cesty. Obzrela som sa dozadu, no Alexa som nikde nevidela.

Všimla som si však niekoho iného. Bol to jeden chlap. Bol mi povedomý, no nevedela som kde ho mám zaradiť.

Neuvedomila som si, že som spomalila. Možno to bolo tým, že som sledovala toho chlapa, alebo tým že už som nevládala.

"Jessica!" Chytil ma za ruku James. Bol zadychčaný, no ja som ledva dýchala.

"Musíme ísť...dobiehajú nás." Povedal. Prikývla som a poriadne sa nadýchla. Obzrela som sa ešte raz dozadu. Ten chlap bol už dosť blízko.

Namieril na nás zbraň a vystrelil. Odskočili sme na opačné strany. Dopadla som na zem. Chytila som svoju zbraň do rúk a strelila po ňom. 

Netrafila som ho, ale aspoň na chvíľu zdržala. Pozviechala som sa zo zeme a rozbehla sa za Jamesom, ktorý bol pár metrov predo mnou.

Dobehla som ho. Nemala som už toľko síl ani energie. Chytila som sa s Jamesom za ruky a spoločne sme sa snažili utekať.

Striasli sme toho chlapa. Vybehli sme von z lesa. Ocitli sme sa pri ceste. Od cesty nás delil len plot. Najprv ho preliezol James.

Pomohol mi preliezť plot a potom sme sa dali opäť do pohybu. Na našu smolu nešlo žiadne auto. Bola to tichá oblasť.

Nevládala som už ďalej bežať. Musela som zastaviť. James zastal tiež. Ťažko som dýchala. Nohy ma neskutočne boleli, keďže som nemala topánky. 

Našťastie sme sa konečne dostali aspoň medzi ľudí. Nebolo ich veľa, ale aspoň nejaká civilizácia. Všetci na nás divne hľadeli. 

Nečudujem sa im. Boli sme v pyžamách, bez topánok, zašpinení od blata, spotení, skrátka hrôza.

Skúšala som ich osloviť, či by mi nepožičali mobil, aby som zavolala Alexovi, no nik mi nepomohol. Skormútená som sa posadila na obrubník.

James si prisadol. Povzdychla som si a oprela sa o neho. Objal ma okolo ramien.

"Čo teraz?" Opýtala som sa.

"Neviem." Povedal a zahľadel sa na zem. Po chvíli ticha som prehovorila.

"Mali by sme sa vrátiť." Prikývol.

"Ale ako? Domov to je pätnásť kilometrov. To už nezabehnem znovu ani keby veľmi chcem." 

"Kto hovorí o tom, že to musíme zabehnúť?" Pousmiala som sa a pozrela na auto schované v jednej uličke.

James záporne pokrútil hlavou. Ja som ho však ignorovala. Postavila som sa, oprášila si zadok a mierila ku autu.

Bola som už pri ňom, keď ma dobehol James. Skúsila som ho otvoriť. Usmialo sa na mňa šťastie. Bolo odomknuté.

Prehľadala som auto, aby som našla kľúče. Tie som však nenašla.

"Tak to nebude až také ľahké."Povzdychla som si. Spomenula som si, čo ma učil Mike. 

"Jess, čo robíš?" Spýtal sa James. Iba som sa usmiala a ďalej pokračovala, v tom čo som robila.

 Zostalo mi už len spojiť kábliky. Tak som tak spravila. Auto naštartovalo a mne sa na tvári vykúzlil úsmev.

"Uznávam ťa." Povedal s obdivom James. Mykla som plecom a potom sa zasmiala. James sa posadil na miesto spolujazdca.

Pomodlila som sa v duchu, aby ma nechytili policajti, keďže nemám vodičský, a pomaly som vyštartoval. Doteraz nechápem prečo nešoféroval James.

Dorazili sme pred náš dom. Nikde nebolo nikoho. Brána bola pootvorená. Vystúpili sme teda z auta a vošli do dvora.

Dvere boli zavreté. Potichu sme ich teda otvorili. Vošli sme dnu. Všade panovalo hrobové ticho. Vošla som teda do obývačky. 

James skontroloval kuchyňu. Nikoho sme nenašli. Vybehla som hore po schodoch a vbehla do svojej izby.

Otvorila som ju a jediné, čo som videla bol otvorený balkón. Pozrela som svoju kúpeľňu, Jamesovu izbu, no nenašla som ho.

Rozbehla som sa teda hore schodmi. Hlavu som mala sklonenú, keď som do niečoho nabúrala. Presnejšie niekoho.

Rukami ma chytil okolo pása a pomohol mi udržať sa na nohách. Pozrela som na neho a zrazu...

"Klamal som. James mi oznámil, že sa LA chystá na teba zaútočiť a stane sa to niekedy okolo Valentína. Preto sme vlastne v Londýne." Chytila som sa za hlavu a zanadávala.

"Poď sem." Stiahol si ma do náručia. Rozplakala som sa. Predstava, že ma niekto chce zabiť ma desila.

"Jessica!" Zatriasol mnou Alex. Pozrela som mu do belaso modrých očí, ktoré dodávali svetlo, ktoré mi momentálne chýbalo.

"Alex.." Hlesla som potichu a spočinula mu v náručí. Poriadne som sa nadýchla jeho vône a snažila sa neplakať.

"Si v poriadku?" Spýtal sa ma. Odtiahol sa a zahrnul mi vlasy za ucho. Pousmiala som sa a prikývla.

"A ty? Čo sa stalo potom?" 

"Nič, odišli." Povedal. Neverila som moc tomu, no nebola to tá správna chvíľa sa hádať o pravdu. 

Znovu som spočinula v jeho náručí. Nechcela som z neho odísť.