Mafia nás spojila 2

Kapitola 56- Pieseň

Mala som pravdu, keď som povedala, že sú to otec so synom. James nám to na druhý deň ráno potvrdil. Gerard a Anthony. Zatiaľ sme však nevedeli či patria ku LA alebo nie.

Neviem, čo bola horšia možnosť, či to, že ku ním patria, alebo že nepatria. Za nasledujúce dni sme ich nestretli.

Vedeli sme, že je na čase sa pohnúť ďalej. Odleteli sme do Ruska. Celou cestou na hotel som bola nervózna. Obzerala som sa cez rameno a žmolila rúčku od kufra.

"Nechápem prečo by teraz zrazu prestali." Postavila som sa ku oknu. Pozerala som na davy ľudí.

"Možno sa na chvíľu stiahli."

"Nemyslím si." Ukázala som na okno. Alex ku mne pristúpil a zahľadel sa tam, kde som ukazovala.

"Jess, čo vidíš?" Spýtal sa ma.

"Však sa pozri tam sú. Dolu na ulici, dívajú sa sem." Búchala som po okne.

"Zlato, oni tam nie sú."

"Sú, čo ich nevidíš?"

"Nie, bohužiaľ nevidím." Lepšie som sa pozrela a mal pravdu. Ozaj to neboli oni. 

Posadila som sa na posteľ a bez slova pozerala von.

"Jessica, možno bude lepšie, keď sa vrátime domov." 

"Nie, ja sa nevzdám."

"Tým, že sa vrátime domov sa nevzdáme. Práve naopak. Tu nikoho nepoznáme, nevieme, čo môžeme očakávať. Doma nás je aspoň viac." 

"Máš pravdu, poďme domov." Pritúlila som sa ku nemu a spočinula v jeho lone. Hladil ma po ramene a potichu si pohmkával. Nakoniec vymenil pohmkávanie za spev.

"Just say you won't let go. Oh, just say you won't let go." Mala som slzy v očiach, lebo som si spomenula na moment kedy mi túto pieseň zaspieval prvýkrát.

Rovnako ako vtedy som mala po tele zimomriavky. Odvtedy som tú pieseň nepočula.

"Spomínaš si?" Opýtal sa tichým hlasom.

"Samozrejme, že áno. Bolo to prvýkrát čo si mi vyznal city, a aj prvýkrát kedy sme sa spolu vyspali. Odvtedy som tú pieseň nepočula."

"Ale án-, teda vlastne nie." Pokrútil hlavou.

"Alex? Niečo mi tajíš?" 

Chytila som ho za ruku. Pozrel na mňa. Trochu sa pousmial.

"Je to trápne." 

"Zlato, povedz mi to, prosím." 

"Keď si odpadla a ja som ťa našiel, tak mi v hlave znela táto pieseň. Nevedel som si predstaviť, že ťa stratím. Odvtedy som ti každý deň v nemocnici spieval. Myslel som, že ťa tým preberiem, že tým že ťa o to budem prosiť sa prebudíš. 

Po troch mesiacoch som sa zrútil. Chcel som sa na to už vykašľať. Každý deň som si vyčítal, že naše posledné slová boli plné hnevu. Premietal sa mi v hlave jeden obraz, ako si po mne hodila obrúčku. Vždy som ju nosil pri sebe, ak by si sa prebrala, tak aby som ti ju navliekol, aby si mi odpustila. Aby som ti ukázal ako moc ťa milujem. 

Avšak každým dňom ten pocit straty silnel. Miestami som už strácal nádej. Povedal som si, že to skúsim poslednýkrát a v ten deň si sa prebrala. Keď si otvorila oči a pozrela na mňa, bol to neopísateľný pocit. Potom si sa ma však opýtala, že kto som, a v tú chvíľu som vedel, že som ťa stratil.

Bola to bolesť tak veľká, že ju neviem popísať slovami. Bál som sa, že už si nespomenieš, na to kto som, a na to kým sme boli spolu."

"Bože, Alex." Silno som ho objala, keď to rozprával, sprevádzali ho slzy. Nemala som slov. 

"Mňa nestratíš, už viac nie, či sa ti to páči alebo nie. Ľúbim ťa a viem, že môj život bez teba by bol prázdny." Zotrela som mu slzy a pobozkala ho.

"Aj ja teba." 

Ľahli sme si a spočinuli v objatí. Nik už viac nič nepovedal. Nebolo treba. 

***

Zbalili sme si kufre a odišli na letisko. Naša cesta okolo sveta sa skončila. Mrzelo ma, že sme neprecestovali všetko ako sme plánovali.

"Si si istý, že chceš ísť domov?" 

"Jessica, už som ti povedal, že si pozrieme zvyšok sveta, keď nám nepôjde o život. Nevadí mi to." Pobozkal ma na čelo.

"Prepáč."

"Neospravedlňuj sa za niečo za čo ty nemôžeš." Brnkol mi po nose.

Nastúpili sme do lietadla a odleteli do Chicaga. Čakalo nás niekoľko hodín v lietadle a zopár prestupov. Na letisko po nás prišiel James.

"No, poďte ku mne." Stiahol nás oboch do objatia. Musela som sa zasmiať. Ach ako mi len chýbal, aj ostatný.

"No ideme domov, všetci sa na vás už tešia." 

Mal pravdu, fakt boli doma všetci. Svokrovci, moji rodičia, Mike, Emily, Mona, Nathan a ešte aj Will. Radosť prísť domov.

Všetci boli zvedaví na naše zážitky, príbehy a neviem ešte čo všetko. Strávili sme niekoľko hodín  rozprávaním, až sme sa nakoniec unavili a zahájili záverečnú. 

Zaľahli sme do postele a spánok pominulo.

"Je zvláštne zrazu spať vo vlastnej posteli." Zakuklil sa Alex do periny.

"Kde sa ti najviac páčilo?" Spýtala som sa ho.

"Neviem všade bolo krásne. Každé mesto malo svoje čaro a všade to bolo o inom."

"Súhlasím s tebou. Ale aj tak doma je doma."

"Vieš čo som si uvedomil?" Pokrútila som hlavou.

"Mne nechýbal domov. Ja som mal to najdôležitejšie so sebou." Usmiala som sa.

"Jasné, že mi chýbala rodina, ale zvyšok nie. Za celú dobu som ani raz nesiahol po zbrani, nepomyslel na bitku ani nič podobné. A ani mi to nechýbalo."

"Takže vlastne sa ti páči život bez mafie?"

"Áno. Neviem si síce ešte predstaviť sa toho vzdať úplne, no napriek tomu by mi to zrejme nevadilo."

"Obávam sa však, že je to nemožné."

"Ja viem, ale každý má právo snívať." Ľahol si mi na brucho a už viac nič nepovedal.

Prekvapilo ma, že tak uvažuje. Nepomyslela by som na to.

♣♠♥

Ahojte, dúfam, že ste spokojní s novou časťou, a že sa tešíte na ďalšiu :)