Mafia nás spojila 2

Kapitola 64 - Méďa

Úsmev sa mi rozlial na tvári. Tá radosť, že ich vidím bola neskutočná. Boli živí, zdraví a stáli predo mnou.

"Sestrička, no poď sem." Vrhla som sa mu do náručia.

"Michael." Slzy sa mi hrnuli do očí.

"Rád ťa vidím, vás oboch." Šepol mi do ucha. Odtiahla som sa a usmiala. Pozrela som na Emily, ktorá stála po jeho boku, a na Willa ktorý sa usmieval.

"Ako je možné, že ste tu?"

Spýtal sa Alex, ešte skôr než mi to vôbec na um zišlo.

"Ach, to ani my nevieme, ale už sme nechceli viac utekať, už stačilo." Prehovorila Em.

"Ona nechcela." Podotkol Mike.

Zasmiala som sa. Bolo vidno ako ju ľúbi, a že ju chce chrániť, tak ako sa len dá.

"A ty? Čo si nám nič nepovedal?" Smerovala som otázku k Willovi.

"Nič nebolo isté, nechcel som ti dávať falošné nádeje."

"Máš jedno šťastie chlapče." Usmial sa na mňa a vzal do objatia.

Usadili sme sa všetci vo vnútri a prerozprávali polovicu noci. Bolo toho toľko, čo povedať. Bola som rada, že som mala svojho brata späť.

"Raz nás skoro mali, no stihli sme sa skryť a následne rýchlo utiecť, čiže sme to zvládli fajn."

Rozprávala nám Em, čo sa s nimi dialo za tú dobu.

"Ale viete čo? Život na úteku je napínavý." Zasmiali sme sa.

Avšak, začuli sme krik. Všetci sme spozorneli. Smiech nás rýchlo prešiel, keď sme výkrik počuli znovu. Chcela som vyjsť von a skontrolovať, čo sa deje, no Alex ma zastavil.

"Alex, to bol detský krik."

"Ja viem, ale nechaj nás ísť prvých, počkaj tu s Willom." Zazrela som, no nič som nepovedala, však načo, keby niečo poviem ostal by on so mnou.

Ostali sme teda s Willom vo vnútri. Nechcela som len tak čakať a nič nerobiť. Išla som do spálne, kde boli ukryté zbrane. Otvorila som dvere v drevenom obklade.

" Čo to robíš?" Ozval sa Will.

Vošiel za mnou do skrytého kumbalu. Vzala som si nôž a náboje, keďže zbraň som mala svoju pri sebe.

"Počula si Alexa, že máš..." Prerušil ho ďalší výkrik, no tentokrát to bol intenzívny a hlasný výkrik, mužský.

Iba som pozrela na neho. Obaja sme vyleteli vonku. Zasvietila som si mobilom. Začuli sme volanie o pomoc, podľa ktorého sme sa vydali vpred. Išlo to od sadu.

Krik sa začal stupňovať. Utekali sme, nehľadiac navôkol. Dobehli sme až k sadu, ktorý bol našťastie osvetlený. Až keď zrazu sme to zbadali. Uprostred sadu bolo medvieďa. Nebolo však samé.

Medvedica zúrivo niečím hádzala zo strany na stranu. Lepšie som zaostrila a zbadala chalanov ako sa ju snažia odlákať. Uprela som pohľad na medvedicu.

"Preboha veď to je ten chlap, však ho zabije." Neváhala som a rozbehla sa ešte bližšie.

Začala som kričať z plných pľúc, len aby si ma všimla a chudáka chlapa pustila. Bola som vzdialená ani nie desať metrov, keď som skríkla.

Hneď na mňa pozrela. Pustila ho a zrevala po mne. Oblial ma studený pot, lebo tam sa môj plán skončil. Nanešťastie sa vedľa mňa zjavilo to jej mláďa, čo ju rozzúrilo ešte viac.

Rozbehla sa oproti mne. Nedokázala som sa pohnúť. Úplne som zamrzla.

"Jessica!" Schmatol ma Alex, ktorý sa pri mne zrazu objavil. Bola od nás dva metre, keď som sa konečne rozbehla.
Adrenalín ma začal poháňať vpred.

"Musíme sa rozdeliť, to ju zmätie!" Zavelil Alex.

Obaja sme sa rozbehli opačnou stranou, len aby sme sa jej zbavili. Mal pravdu, zastala a začala ručať. Namierili sme si to obaja ku koncu sadu kde sa končil plot. Brána bola otvorená.

Nevládala som a musela zastať. Poobzerala som sa, kde je. Kráčala rovno pred seba a ručala. Chalani sa snažili pomôcť tomu chlapovi, keď som si všimla dievčatko na zemi.

"Alex, to dievča!" Ukázala som na miesto, kde ležalo skrútené v klbku. Medvedica smerovala priamo k nej.

"Musíme niečo spraviť."

"Mám nápad, ale ešte si zabehneš. Treba zobrať to medvieďa, ja ho vezmem, no potrebujem, aby ste ju s Mikom doviedli ku mne."

"Mike!" Zhúkla som po ňom a rozbehla sa k nemu. Rýchlo som mu povedala, čo treba spraviť.

Emily s Willom rýchlo opatrovali chlapa. Spolu s Mikom sme podišli bližšie. Vzala som nejaký kameň zo zeme a hodila ho po nej. Otočila sa na nás.

"Fuck!" Šepla som. Neváhali sme a začali utekať preč.

Nanešťastie Mike skočil do diery, kde mu uviazla noha. Obratom som sa mu snažila pomôcť. Bola zaseknutá pod koreňom. Ťahala som ako mi len sily stačili, no márne. Keď v tom zrazu sa ozval výstrel.

Všetci sme ostali ako zamrznutí. Medvedica spomalila. Srdce mi išlo puknúť od strachu. Prešla okolo nás akoby sme tam ani neboli. Išla za zvukom výstrelu. 

Obzrela som sa a videla Willa so zbraňou v ruke, ako mieri nahor a znovu vystrelil. Pri ňom už stál Alex s mláďaťom. Pustil ho a nechal ho ísť k nej, zatiaľ čo sa oni dvaja vzdialili.

Poriadne ho oňuchala a oblízala. Iba sa za nami obzrela a spoločne odišli. Chalani zavreli bránu a išli pomôcť Mikovi, zatiaľ čo ja som bežala k dievčatku. 

"Zlatko, si v poriadku?" Poklepala som ju, aby sa otočila.

Vyplašene na mňa pozrela. Vzala som si ju na ruky a tíšila. Plakala, no nemala žiadne zranenie na sebe. Bola vystrašená, hrozne moc.

Alex zavolal záchranku pre jej otca, ktorý na tom bol dosť zle. Mal rozdriapaný chrbát a silno krvácal. Malú si vzala Emily a odviedla ju do domu.

Pokľakla som ku chlapovi a obhliadla si hĺbku tých zranení. Vyzliekla som si mikinu a prikázala Alexovi nech na to silno tlačí, aby sa zmiernilo krvácanie.

"Prežije?" Spýtal sa ma Mike. 

"Dúfajme, že áno." Nebola som si istá, no dúfala som, že áno. 

Snažila som sa s ním komunikovať, my všetci. Dvakrát nám skoro odpadol, no vždy sme ho prebrali. Najviac reagoval, keď sme spomenuli malú. 

Bojoval silno. Bojoval o to, aby malá mala svojho otecka ešte dlhú dobu. 

♦♣♠♥