Mafia nás spojila 2

Kapitola 49- Výbuch

Cítila som len prudký tlak a nič pod nohami. Až som zrazu pristála na podlahe. Vo vzduchu bolo cítiť výbušninu a dym.

Avšak náraz bol strašne silný. Nedokázala som sa pohnúť. Všetky moje zmysly boli také otupené. Až na bolesť, tú som cítila zreteľne.

Pozrela som sa na svoju hruď a všimla si kus skla zabodnutého v spodnej časti rebier. Rýchlo som ho vytiahla a od bolesti zakričala.

Poobzerala som sa naokolo. Videla som kúsok od seba Alexa, ktorý mal zavreté oči. Snažila som sa ku nemu doplaziť, no strašne to bolelo. 

Zatlačila som si na ranu. Adrenalín posunul bolesť do úzadia. Dostala som sa ku Alexovi. Buchala som do neho rukou, no on sa nepreberal. Emócie ma premohli. Slzy mi stekali po tvári.

"Alex! ..... Alexander! ..... No tak! ..... Preber sa! ..... Alex!" Snažila som sa kričať, no bolo to strašne bolestivé.

Pretočila som ho na chrbát a snažila sa mu nahmatať tep. Bolo to takmer márne.

"Alex! Preber sa! Toto mi nemôžeš spraviť! Tak vstávaj!"

Plakala som. Začala som ho oživovať. Nevedela som prestať myslieť na to, že ho strácam vo vlastnej náručí. 

Kričala som na neho, fackala som ho, dávala som mu prvú pomoc, no nejavil žiadne známky života.

"Zlato, prosím, neopúšťaj ma. Nie teraz, prosím. Takto tvoj koniec vyzerať nemá! No tak, preber sa! Prosím."

Neprestávala som ho oživovať. Až zrazu doširoka otvoril oči a prudko sa nadýchol. 

"Alex!" Skríkla som nadšene a hneď ho objala.

"Myslela som, že si, že si..."

Nedokázala som to ani vysloviť. On len sedel celý v šoku a snažil sa spracovať všetko, čo sa stalo. Ťažko dýchal, no aspoň už bol pri zmysloch.

"Neopustil by som ťa." Vyslovil znenazdajky.

Objal ma, ale v zápätí sa odtiahol. Pozrel na jeho ruku od krvi a na moje šaty.

"Jess, ty krvácaš." 

"Ja viem, ale to nič nie je. Musíme nájsť ostatných a vypadnúť odtiaľto."

"Nič nie je?" Prešiel mi po hrudníku a ja som sykla od bolesti. 

"Je to len škrabnutie." Klamala som mu, aby sme sa vyhli zbytočným doťahovaniam.

"Musíme nájsť ostatných a vypadnúť, kým sa požiar nerozšíri ešte viac." Obzrela som sa naokolo. Oheň pohlcoval všetko, čo mu prišlo do cesty.

Zaťala som zuby a postavila sa na nohy. Adrenalín ma ešte stále hnal dopredu. Snažili sme sa nájsť našich príbuzných.

Lenže to bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Množstvo ľudí, ktorí boli cez seba prehádzaní. Ťažko bolo rozoznať niekoho povedomého.

V celej miestnosti panoval chaos. Každý sa snažil dostať von, nájsť si svojho partnera, či zachrániť život ostatným.

"Jess!" Počula som zdiaľky ako niekto na mňa kričí.

"Waley..." Šepla som a rozutekala som sa za ním. 

Mal privalenú ruku nejakým kusom zo stĺpu. Snažila som sa s ním pohnúť, no ledva som dokázala od bolesti stáť na nohách.

Alex mi pribehol na pomoc. Spoločne sme to nadvihli. Cítila som ako mi krv vyteká z rany pri každom pohybe.

 Will si rýchlo vytiahol ruku von. V živote som tak rozmliaždenú ruku nevidela. Avšak nebol čas na to sa zabávať.

Pokračovali sme v hľadaní. Všimla som si ako do sály vbehol Mike. Zakričala som na neho. Pribehol ku nám.

"Musíme odtiaľto vypadnúť, všetci sú už von."  Oznámil nám a pomohol nám dostať sa von.

Lenže v polke cesty ma adrenalín opustil a prišla neopísateľná bolesť. Zakričala som a zrútila sa na zem.

Alex ma hneď zachytil. Chcela som sa nadýchnuť, no množstvo dymu vo vzduchu spôsobilo, že ma rozdusilo.

"Princezná, musíme ísť, inak sa tu zadusíme." 

Prihováral sa mi. Prikývla som a zavesila sa mu okolo krku. Podopieral ma. Spoločne sa nám podarilo vyjsť von.

Akurát prišli záchranári, ktorí ma naložili do sanitky. Nedokázala som udržať ani oči otvorené. Odpadla som.

***

Pomaly som otvárala oči. Cítila som ako mi niekto zoviera ruku. Pozrela som na Alexa, ktorý sedel na stoličke vedľa.

"Prosím povedz mi, že som tentokrát neodpadla na tri mesiace." Strhol sa, no potom sa zasmial.

"Nie, len na pár hodín."

"Sú všetci v poriadku?" Chcela som sa uistiť.

"Áno, všetci sú v poriadku."

"A Will? Čo jeho ruka?" 

"Akurát ho doviezli zo sály. Museli mu ju celú nanovo spevniť." Prikývla som a chcela si povzdychnúť, no zapichalo ma v rane.

Odhrnula som košeľu a videla dlhú zošitu ranu. Prešla som si po nej rukou a cítila miernu bolesť.

"Tridsať tri stehov." Povedal mi trochu vyčítavým hlasom.

"Len škrabnutie, však?" Dodal.

"Tak som sa pomýlila, nevadí."

"Pomýlila? Ty si neuveriteľná." Pokrútil hlavou a pobozkal ma.

"Ako ti je?" Spýtala som sa ho pri pohľade na jeho zošité obočie, rozťaté hánky a určite by som ešte niečo našla.

"Ja som v poriadku."

"Ozaj? Lebo, keď som ťa oživovala, tak si tak moc nevyzeral."

"Jess, som v poriadku, o mňa sa báť nemusíš."

"Okej, tak mi povedz, kedy ma odtiaľto pustia?" 

"Za pár dní a neskúšaj sa odtiaľto vypariť skôr, musíš sa uzdraviť." Nemalo zmysel ho presviedčať. 

"Mala by si si oddýchnuť. Idem domov skontrolovať ostatných a potom sa vrátim, dobre?" Prikývla som a nechala ho odísť.

Podarilo sa mi zaspať. Mohli za to prášky, ktoré utlmovali bolesť. Zobudila ma sestrička, ktorá ma prišla skontrolovať. 

"Môžem otázku?" Prikývla.

"William Lee? Na ktorej je izbe, prosím vás?" 

"Myslím, že vám bude odpoveď zbytočná, keďže máte odpočívať v pokoji." 

Povzdychla som si. Mala pravdu. Nezašla by som ďaleko vzhľadom k tomu, že pri každom nadýchnutí ma to bolí.

"Koľko bude asi trvať, kým sa mi to zacelí?" 

"Pár týždňov. Trvalo by to menej, keby ste neutekali a nehrali sa na záchrancu."

"Ehm, chápem." 

Viac som ju už neotravovala žiadnymi otázkami. Vymenila infúziu a dala mi nejaké ďalšie tabletky od bolesti. 

Očividne som bola málo nadrogovaná, trebalo mi pridať. Na druhú stranu ma to zbavovalo bolesti a vždy som zaspala.

Takto to išlo niekoľko ďalších dní, až kým neprišiel deň D, kedy som mohla ísť domov. Alex ma vyzdvihol z nemocnice a odviezol domov. 

Tešila som sa domov, keďže do nemocnice za mnou chodil len Alex. Ale správal sa nejako divne, no nechcel nechcel mi povedať prečo, vraj keď prídem domov, tak sa to dozviem. Avšak to som ešte nevedela, čo za chaos ma čaká doma. 

♦♣♠♥

Dúfam, že ste si užili novú časť a tešíte sa na ďalšiu, čo to bude doma :)