Jessica:
Cítila som sa ako debil, keď mi doktor oznámil, že čo so mnou je. Nedokázala som si spomenúť na nič, čo sa stalo v priebehu ôsmych mesiacov.
Vedela som však, že posledné tri mesiace som prespala, jednoducho povedané. A ešte aj to, že som v nej mala stráviť nejaký čas.
Každý deň za mnou prišiel Mike, ale dnes nie. Dnes prišiel Will. Potešila som sa.
"Ahoj Jeje." Pozdravil ma s úsmevom. Objala som ho a dala sa s ním do reči. Prebrali sme veľa tém, hlavne to bolo o ňom.
"Will, môžem otázku?" Súhlasne prikývol.
"Povedal by si mi, čo sa stalo, odvtedy ako som sa pohádala s otcom?" Povzdychol si.
"Ja by som ti to povedal, no doktor mi to zakázal, vraj máme počkať, aspoň kým sa ti niečo nevybaví." Prevrátila som očami.
"To je tak na..." Chcela som nadať, no zháčila som sa.
"Och." Buchla som rukou do matraca. Will mi ju reflexívne chytil. Pozrela som na neho a chcela plakať. Na nič nečakal a objal ma.
"Všetko bude fajn, neboj." Hladil ma po chrbte. Pominul plač a ja som sa odtiahla od neho. Pohladil ma po líci.
Pozreli sme si do očí. A mne to v tú chvíľu došlo...
Chytil mi tvár do dlaní a pohladil ma po líci. Dala som sa na špičky a opatrne sa ku nemu priblížila. Priložila som svoje pery na tie jeho. Pobozkali sme sa.
Zobrazil sa mi obraz v hlave, keď som sa s ním lúčila. Deň po hádke s otcom.
"Pobozkali sme sa." Povedala som radostne. Will na mňa úplne nechápavo pozrel. Doslova na mňa pozeral ako na debila.
"My dvaja. Lúčila som sa s tebou, deň po hádke s otcom. Odchádzala som preč." Roztiahol sa mu úsmev na celú tvár.
"Jeje..." Radostne ma objal. Od šťastia som sa rozplakala.
"Spomenula som si." Šepla som a ešte pevnejšie ho objala.
***
Oznámila som to doktorovi a povedal mi, že robím rýchle a veľké pokroky. Bola som za to neskutočne rada.
"Mám pre vás dobrú správu. Podľa toho, čo ste nám predviedli, som usúdil, že bude najlepšie ak vás prepustíme domov." Srdce mi zaplesalo radosťou.
"Ďakujem." Usmiala som sa na doktora.
"A kedy môžem odísť?" Spýtala som sa.
"Vypíšeme pár papierov ešte a môžete." Povedal, a tak sa aj stalo. Nanešťastie som zistila, že nemám ísť s kým domov.
Mama s otcom boli na nejakej schôdzi, Mike a Will niekde s ostatnými chalanmi z mafie, a nik iní mi neostal než tí dvaja chalani, ktorých som nepoznala.
V mobile som našla číslo na toho, čo kričal.. na Alexa, ak si dobre pamätám. Zavolala som mu s malou dušičkou.
"Áno?" Zdvihol.
"Ahoj Alex, prosím, je mi to dosť trápne, ale nemohol by si po mňa prísť do nemocnice?" Opýtala som sa.
"Už som na ceste, prin... Jess." Povedal a zložil. Netrvalo to dlho a naozaj prišiel. Prišiel do izby a v ruke držal tašku.
"Doniesol som ti nejaké normálne oblečenie." Podal mi tú tašku.
"Ďakujem ti." Usmiala som sa. Prezliekla som sa, vypísala tie papiere a mohli sme ísť. Nastúpili sme do auta a celú cestu panovalo ticho.
Ticho bolo až kým sme neprišli domov. Teda domov, ktorý si nepamätám. Vošli sme dovnútra. Najprv Alex a až potom ja.
Zbadala som v chodbe stáť toho druhého chalana. V tú chvíľu sa mi pred očami zjavila jedna spomienka...
"James, teší ma." Žmurkol na mňa. Hneď som mala úsmev na tvári.
"Flirtovať môžete aj potom." Pripojil sa podráždený Alex. Naraz sme prevrátili očami. Pozreli sme na seba a zasmiali sa.
"Jessica? Si v poriadku?" Opýtal sa znepokojene Alex. Prikývla som a doširoka sa usmiala. Podišla som k Jamesovi.
"Pamätám si ťa. Teda teraz som si spomenula, na deň kedy som ťa spoznala." Usmial sa na mňa. Mal rovnako neodolateľný úsmev ako vtedy.
"Poď ku mne." Stiahol si ma do náruče. Cítila som sa v ňom neskutočne príjemne. Dýchala som jeho vôňu a užívala si to.
"No poď už, ukážem ti zvyšok domu." Povedal Alex. Venovala som posledný pohľad Jamesovi a išla som za Alexom.
Postupne sme prešli dom. Hore, úplne na najvyššom poschodí sme neboli, vraj tam má Alex kanceláriu a izbu.
"A toto je tvoja izba." Otvoril dvere. Vošla som dnu. Čakala som, že sa mi vyjaví ďalšia spomienka, no nič také sa nestalo.
"Nič? Nič si nepamätáš?" Spýtal sa skleslo Alex. Záporne som pokrútila hlavou.
"Zatiaľ nie, prepáč." Odvrátila som od neho pohľad.
"To je v poriadku, doktor povedal, že to bude chvíľu trvať." Žmurkol na mňa. Pousmiala som sa a rozlúčila sa s ním.
Prezliekla som sa do pyžama a podišla ku posteli. Ľahla som si do nej. Bola príjemne mäkká. Pohodlne som sa uložila a pomaly som zaspala.
***
Ráno som sa zobudila dosť skoro. No tri mesiace spánku mi zrejme stačili, na to aby som sa zobudila o siedmej ráno bez nejakého fňukania.
Na moje prekvapenie som počula niekoho behať po dome. Donútilo ma to vstať z postele. Dala som si na seba župan a vyšla von z izby. Hneď ako som otvorila dvere mi do očí udrela zalatana diera v stene....
Plakala som v izbe. Zrazu som počula ako niekto do niečoho buchol. Donútilo ma to vstať a pozrieť sa. Otvorila som dvere a videla tam Alexa. Bol mi otočený chrbtom, no hneď sa ku mne otočil.
Na tvári som mala ešte nezaschnuté slzy. Priskočil ku mne a vtiahol si ma do objatia. Opäť som sa rozplakala.
Vynorila sa mi ďalšia spomienka. Prvá spomienka na Alexa. Avšak nemala som z nej takú veľkú radosť, pretože som jej nerozumela.
♣♠♣♥
Ahojte zlatíčka, druhá časť je úspešne za nami :)
Ďakujem za skvelé ohlasy ku prvej časti príbehu ;)
A inak, trochu odbočím, no hneď vás chcem upozorniť na to, že časti nebudú pravidelne, keďže mám cez týždeň toho veľa a cez víkend ešte viac :/
Ale budem sa snažiť písať čo najviac a najčastejšie, ale do týždňa budú dve maximálne tri, a aj to ak sa mi podarí napísať cez víkend :)
ESTÁS LEYENDO
Mafia nás spojila 2
Novela JuvenilNaposledy rozhodovali oni. Teraz majú osud vo vlastných rukách. Karty sú rozdané. Treba začať hrať poriadnu hru. URČITE si prečítaj Mafia nás spojila prvú časť!
