Viete oni všetci mali mňa, len ja som nemala nikoho. Jamesovi som nič nepovedala, lebo som nemala potrebu robiť v rodine rozbroje.
Musela som to znášať sama. Moje trápenie a bolesť sa zvyšovali každým dňom, hodinou, minútou. Začínala som si priznávať chybu, že za všetko môžem ja.
Bolo to veľmi ťažké, keďže moja pamäť bola takmer nulová a nepoužiteľná. Spoliehala som sa teda na svokrine slová a uznala si vinu.
Viete nič iné mi neostalo, len veriť jej slovám, že to je moja vina. Koniec koncov však som si spomenula na to ako som bola s Jamesom na tej streche.
Tam mi vravel o tom akú bolesť mi Alex spôsobil atď. Bola som zo všetkého úplne zmätená.
***
Odišla som preč. Išla som si vyvetrať hlavu. Doma aj tak nikto nebol.
Išla som na to miesto, kde som bola aj s Mag. Cesta mi netrvala dlho. Doprevádzalo ma slnko, ktoré dnes žiarilo viac než obvykle.
Dodávalo mi to aspoň nejakú energiu a chuť do života. Posadila som sa na jeden z kameňov a pozerala na oblohu.
Mraky sa všelijako prekrižovali a vytvárali zaujímavé obrázky. Zosadla som si dolu z kameňa a ľahla si na zem.
Dala som si pozor, aby som sa neporezala na skle, ktorého bolo naokolo mňa požehnane.
Najprv som zbadala malý kvietok, ktorý sa po chvíli rozplynul. Potom som zbadala niečo podobné korytnačke.
Takto som preležala zhruba dve hodiny. Slnko už nežiarilo tak jasno. Popravde som sa ani nechcela vrátiť domov.
Cesta mi ušla pomaly, a kým som prišla domov slnko pomaly zapadlo. Dom bol ešte stále prázdny.
Pripadala som si, tak sama. Akoby som už nikoho nemala a všetko ostalo na mne. Ak mám povedať pravdu, tak som sa cítila už dlho.
Cítila som sa sama, aj keď som bola s niekým. Vnútri som bola tak neskutočne prázdna až ma to deprimovalo.
Bolo ťažké sa s tým vyrovnať, tak som sa s tým len naučila žiť. S pocitom osamelosti. Bolo to lepšie ako sa užierať.
Dosť čo ma zožierali moje myšlienky. Nespomenula som si na nič už dlhú dobu, a tak som navštívila doktora.
Ten mi oznámil, že šanca na návrat mojich spomienok je takmer nulová. Potešujúce. Možno sa mi ešte nejaké vrátia, ale zrejme nie všetky.
Zvykla som si na to, že pekné správy už ani nebudem počuť. Možno jediný, kto mi dával radosť do života bol Mike. S tou babou sa dali dokopy a už sú spolu skoro mesiac.
Ten čas strašne rýchlo bežal. Viete plynul deň za dňom a ja som si skoro ani neuvedomila, že Alex je už dva mesiace preč.
Pozrela som do kalendára. 2.7.2017. Leto bolo v plnom prúde. Myslím, že najviac si to uvedomovali školáci.
Spomínam si ako som sa ja vždy tešila na leto a na prázdniny. Vždy nás otec brával na výlety. Zbožňovala som tie výlety, keď sme nevedeli kam ideme.
Proste sme sadli do auta a išli. Boli to spontánne rozhodnutia a rada by som sa vrátila do tých časov.
Lenže nič už nejde vrátiť späť. Museli sme to ukončiť, lebo nastalo obdobie mafie v plnej paráde. Všetko som to odštartovala ja, keď som "zabila" Deana.
Do nosa mi udrela hneď mne známa vôňa. Otvorila som oči a pozrela hore. Kolená sa mi roztriasli. Dýchanie sa mi sťažilo a srdce bilo ako o závod.
Tie oči na mňa prekvapene hľadeli cez masku. Dívala som sa do nich a nezmohla sa na nič. Boli presne také aké som si ich pamätala.
Boli tajomné. Presne ako z mojich spomienok. Sýto zelené, ktoré svietili na míle ďaleko. Tie v ktorých som videla túžbu. Tie v ktorých som sa strácala. Tie do, ktorých som sa zamilovala.
"Dean." Hlesla som potichu a jemu sa oči rozžiarili. Zatancovala v nich iskrička šťastia. Na tvári sa mu zjavil úsmev.
***
Plakala som, lebo som dúfala, že toto je len sen. Nejaký výplod mojej fantázie. Že ten koho som videla na plese nebo Dean.
***
Zotrela som si slzy a schopila sa. Postavila som sa zo zeme a oprášila si šaty. Spravila som pár krokov a zostala stáť ako zmeravená.
Opäť on. Opäť jeho vôňa, ktorá ku mne dorazila za pomoci vetra. Opäť jeho oči, ktoré sa pomaly približovali.
"Jess, predtým než niečo povieš, ja ti to všetko vysvetlím." Prehovoril a priblížil sa ku mne.
"On žije!" Zhíkla som.
Nemohla som tomu uveriť. Okamžite som zavolala Mikovi a spýtala sa ho, či to je pravda. Áno, bola jeho odpoveď.
Myslím, že som bola rovnako prekvapená ako vtedy. Lenže už to bolo o trochu iné keďže sa mi k tomu vrátili všetky tie pocity aké som cítila potom.
Strácala som sa už pomaly vo všetkom. Mala som toľko nezodpovedaných otázok, no pýtať sa na ne som nedokázala, lebo som čakala, kým sa samé nevyriešia.
V priebehu tých ôsmich mesiacov sa môj život poriadne zmenil. Postupne som na to prichádzala.
***
Ľahla som si do postele a premýšľala. Rozmýšľala som nad Alexom, že čo by sa stalo, keby sa mu priznám, že som si spomenula.
Na to bozkávanie v kuchyni, alebo na tú dieru v stene, čo viem že nieje celý príbeh určite.
Určite by neodišiel, lebo by videl, že má zmysel ostať, lebo som si spomenula aspoň na niečo. Lenže na to už bolo neskoro.
♦♣♠♥
Ahojte zlatíčka ♥
Prepáčte, že som Vám nedala časť včera, ale nestihla som to a to Valentínske prekvapenie bude v budúcej časti a myslím, že veľa ľudí poteší ♥
Ďakujem Vám za 10K readings moc to pre mňa znamená ♥
أنت تقرأ
Mafia nás spojila 2
أدب المراهقينNaposledy rozhodovali oni. Teraz majú osud vo vlastných rukách. Karty sú rozdané. Treba začať hrať poriadnu hru. URČITE si prečítaj Mafia nás spojila prvú časť!
