Mafia nás spojila 2

Kapitola 59- Nezabudnem

Čakali sme na políciu. Vedeli sme že to nie je nik z LA, neurobili by také smiešné chyby.

"Možno sme nemali volať policajtov. Mali sme ich nechať ísť." Vravela som Alexovi, zatiaľ kým mi ošetroval peru.

"Nerozprávaj, a určite nie také blbosti."

Stíchla som a nechala ho nech robí svoju prácu. Ozval sa výťah a do bytu vošiel Addane aj s dvomi ďalšími policajtmi.

"Dobrý večer." Pozdravil sa nám a hodil nenápadne očkom na policajtov za ním.

"Dobrý večer, ja som Alexander a toto moja manželka."

"Jessica, teší ma." Podala som mu ruku.

"Addane Hall, prišli sme zatknúť tých dvoch."

Ukázali sme mu kam má ísť a o chvíľu už odchádzali v putách.

"Choďte s nimi na policajnú stanicu, ja zatiaľ spíšem trestné oznámenie." Prikázal im a odišli.

"Ste v poriadku?" Obaja sme prikývli.

"Osobne si nemyslím že by patrili k LA." Prehovoril Alex.

"Určite nie, takto amatérsky by to nespravili, za to dám ruku do ohňa."

"Tak čo, len normálni zlodeji?"

"Áno, teda uvidím to bližšie na stanici, ale zatiaľ si myslím, že to sú len zlodeji, ktorým nevyšla krádež."

Spísali sme trestné oznámenie a Addane odišiel. Vypila som čaj na upokojenie a išla si ľahnúť. Alex sa ku mne pridal. Netrvalo dlho a zaspali sme. Zobudila som sa až na obed.

Alexa som nenašla v posteli. Šikovne sa zvrtal pri hrnoch v kuchyni.

"Ahoj." Pobozkal ma a naďalej sa venoval vareniu. Vysadla som na linku a nabrala si čaj. Pozorovala som ho a usmievala sa.

"Čo slniečko? Čo ti behá po rozume?" Zasmial sa a odstavil už hotovú polievku.

Podišiel ku mne a chytil ma za boky.

"Vieš že si toto viem predstaviť? Ráno vstať, dať si kávu, čaj, postarať sa o veci ktoré treba, stráviť spolu čas a..."

"... A vychutnať si moment kedy budeme spolu, ako rodina." Doplnil ma.

"Presne tak."

"Avšak zabúdame na malý detail."

"Aký?"

"Že kým tu bude LA, tak sa nedočkáme takého pokojného života. Ver mi, že si nič iné neprajem, len aby už bolo po všetkom a najradšej by som to celé už ukončil, ale keď to nie je také jednoduché."

"Neviem čo na to povedať, Alex."

"Nie je čo." Zahrnul mi vlasy za ucho a pobozkal ma na čelo. S povzdychom sa vrátil ku vareniu.

Zišla som z linky a išla si dať sprchu. Celú dobu som rozmýšľala nad tým, čo Alex povedal. Mal pravdu. Kým nebudeme mať pokoj od nich, nikdy si nebudeme môcť vychutnať pokojný deň.

Furt sa musíme obzerať cez rameno, no tváriť sa že je všetko v poriadku. Po  toľkých rokoch by už aj stačilo. Psychicky nás to vyčerpáva. Rada by som to odložila, zabalila celý život do krabice a odložila niekam na poličku, zabudla na to a žila si po svojom.

Avšak ani jeden z nás nie sme z tých, čo by utekali od svojich problémov. Byť mafiánom je boj na celý život o svoj život.

***

Prešlo pár týždňov. Hotel sa úspešne rozbehol, o plese sa písalo v každom časopise, či článku na internete aj s odstupom času.

S Alexom sme sa rozhodli, že sa do bytu presťahujeme. Rozprávali sme sa, alebo skôr snívali sme o vlastnom dome. O tom akoby sa nám dobre v ňom žilo. Avšak nebol čas to realizovať.

Hotel prosperoval a bolo treba ho viesť správnou cestou. Alex nanovo rozbehol reštauráciu a pustil sa do nových projektov.

Blížili sa jeho narodeniny a ja som nemala poňatia, čo mu darovať. Nemal mi ani len kto pomôcť vybrať nejaký darček, nakoľko James s Nathanom odcestovali na dovolenku, a ich návrat nebol daný.

Rodičia mali dosť iných starostí. Mame sa trochu zhoršil zdravotný stav a otec stál pri nej. Nechcela som ich viac zaťažovať. Svokrovci riešili svoje vlastné problémy. Mike s Emily sa nám neozývali.

Neviem čo sa stalo. Jedného dňa nás prišli pozrieť. Povedali, že idú na jeden výlet a odvtedy už dostávame len správy, že sú v poriadku a nič viac. Vedeli sme, že sa niečo deje, no nik nevedel čo.

Ostal mi už len Will. No aj ten bol myšlienkami inde. Musel dočasne ukončiť výcvik, kvôli tej zlomenej ruke. Malo to väčšie následky než si myslel. Veľmi ho to mrzelo. Nemal na nič náladu a jediné na čo sa sústredil bolo dať si ruku do poriadku a vrátiť sa na výcvik.

Moje dni sa stali stereotypom. Ráno som vstala, umyla sa, najedla, upravila a išla som do práce. Sem tam som mala nejaké pracovné stretnutie alebo riešila veci z bytu. S Alexom sme si dali spoločný obed, keď sme mali obaja čas. No a potom večer som sa osprchovala a mohla ísť spokojne spať.

Mala som pocit, že sme sa s Alexom trochu odcudzili. Obaja sme toho mali vyše hlavy, nebol čas na nejaké spoločné chvíle. Keď už sme aj boli spolu, tak to nebolo ono. Chýbala nám iskra.

Vyzula som si topánky a odložila ich do botniku. Zahliadla som aj Alexove topánky, čo ma prekvapilo, lebo vždy som bola ja prvá doma.

"Ahoj." Zakričala som lebo som ho nenašla na dolnom poschodí. Zložila som si kabelku na stôl a vytiahla telefón. Pozrela som na hodinky. 17:36.

Alex sa mi neozýval, čo mi prišlo zvláštne. Rozhodla som sa ísť hore do izby. Otvorila som opatrne dvere a nakukla. Čakalo ma tam milé prekvapenie.

Stál uprostred izby s kyticou ruží a na okolo boli sviečky. Do očí sa mi vtisli slzy. Nemala som slov. Usmial sa a podišiel ku mne. Podal mi kyticu a pobozkal ma.

"Nechcem, aby sme zabudli na seba." Šepol a zovrel ma v objatí.

"Nikdy, na to ťa priveľmi ľúbim, aby som na teba zabudla." Stisol ma pevnejšie.

Nebolo treba viac slov. Stali sme tam v objatí. Obom nám po tvári stiekli slzy.

Vďaka takýmto momentom viem že aj keby sa čokoľvek deje, tak bude stáť pri mne, že na mňa nezabudne a že ma miluje, aj keď to nevyzerá tak vždy.

♦️♣️♥️♠️

Prajem Vám všetkým veľa úspechov v Novom roku, nech sa Vám darí a splnia všetky sny ❤️