Mafia nás spojila 2

Kapitola 30- Je to von

Môj blbý pocit sa potvrdil, hneď ako som vstala. Vzala som si mobil a išla som do obývačky, že si pozriem nejakú rozprávku, no správy upútali moju pozornosť.

"Sarah Garcia, úspešná módna návrhárka a milujúca mama, prekonala infarkt. Táto zrdcujúca správa zasiahla nie len milovníkov módy, ale predovšetkým jej vlastnú rodinu." 

Mrazilo ma na chrbte, keď som to počúvala. Dali tam mamine fotky, či to boli fotky z jej mladosti alebo terajšie fotky. Pár fotiek tam bolo aj s nami ako rodinou. 

Pridal sa ku mne aj Mike. Dopozerali sme reportáž až dokonca.

"Ako sa teraz cíti jej rodina? Dúfame, že nám čoskoro túto otázku zodpovedia. Prajeme skoré uzdravenie." 

Moderátorka povedala posledné slová a viac som už správy nevnímala.

"Chceš robiť rozhovor?" Spýtal sa ma znenazdajky. 

"Tak vyjadrovať sa nemusíme, ale myslím, že bude správne, keď oznámime, že je mama v poriadku." 

"Súhlasím s tebou, len sa ešte musíme opýtať otca." 

"Myslíš, že s tým nebude súhlasiť?" 

"Neviem. Vieš, že nemá rád, keď sa mu niekto vŕta v súkromí." 

"To máš pravdu." Ozval sa otcov hlas od obývačkových dverí.

Obaja sme sa strhli a pozreli na neho. S povzdychom podišiel ku nám.

"Ale Jessica má pravdu. Mama má svojich priaznivcov, voči ktorým bude správne, zdeliť informáciu o jej zdravotnom stave." 

Dodal a pohladil ma po rameni. 

"A čo presný opak priaznivcov? Čo budeme robiť s nimi?" Spýtal sa Mike.

"Nič. Tých si nebudeme všímať, tak akoby to presne spravila mama." Odpovedala som mu.

"Tak v tom prípade, keď nás oslovia, spravíme rozhovor." Zhodnotil otec a odišiel do svojej izby. 

Zvalila som sa na gauč a Mike si prisadol ku mne.

"Kde je vlastne Emily?" 

"Doma, ale dnes príde." Pousmial sa.

"Ako ste vy dvaja vlastne na tom?" Začala som vyzvedať.

"Povedal by som, že to je super. Ľúbime sa." Rozžiaril sa ako slniečko.

"Ale, ale, Mike! Ako moc sa ľúbite?" 

"Ako to myslíš?" 

"No, či si myslíš, že je správny čas jej to povedať." 

"Ja by som jej to už dávno povedal, ale odo mňa to nezáleží to vieš." Povzdychol si.

"Chápem, ale ver mi raz jej to povieš." Povzbudivo som sa usmiala.

***

Popoludní sme boli navštíviť matku. Odkedy sa tá správa zverejnila, tak sa všade objavili novinári. 

Avšak jediný novinár, ktorému sme boli schopný zverejniť nejaké informácie bol pán Keller. Je to naša spojka v novinárskom svete.

Zvyšok dňa ubehol rýchlo. Večer som volala s Alexom a potom som mala na pláne ísť spať. Lenže to sa zmenilo vo chvíli, keď sa objavil u nás doma Will.

Vtrhol do mojej izby ešte vo vojenskej uniforme. Na tvári mal ten známy úsmev. Okamžite som sa mu hodila okolo krku.

"Walley!" Zvítala som sa s ním.

"Čo tu robíš?" Vyhŕkla som hneď prvú otázku.

"No počul som, čo sa stalo tvojej matke, a musel som ťa vidieť." 

"Ani mi nevrav." Povzdychla som si.

"Ale ty si odišiel kvôli tomu z výcviku?" 

"Áno vypýtal som si uvoľnenie, ale len na tri dni. Viac si dovoliť nemôžem." Smutne na mňa pozrel.

"Poď sadneme si a porozprávame sa." 

Posadili sme sa ku mne na posteľ a rozprávali sa až do samého rána.

"Ako si to myslel, že si viac voľna nemôžeš dovoliť?" 

"No my máme určitý limit, a keby si teraz vezmem dlhšie voľno, tak by som si to musel dorábať cez Vianoce." 

"Aké to tam je?" Vyzvedala som.

"Prísne." Odpovedal mi rýchlo.

"Ale je tam aj sranda, to zas nemôžem povedať, že nie." Pousmial sa akoby sa premietol zas tam.

"A čo, nejaká pekná vojačka? Či nejaká dievčina čaká tu?"

"Nečaká, ale možno sa jedna nájde." Trochu sklopil zrak akoby sa hanbil.

"Will! No pekne vrav, kto je to?"

Vyzvedala som ďalej až som sa napokon dozvedela všetko. Bolo pekné pozorovať ho aký je z nej unesený.

"A ty? Počul som o tej kóme, potom tá strata pamäti, ako to bral Alex?"

"Hrozne. Nejdem ti klamať, bol zničený rovnako ako ja. Zo začiatku sa snažil, ale potom, keď spomienky neprichádzali, tak sa stiahol a odišiel na dlhodobú misiu niekam."

Will chápavo prikyvoval a čakal, čo ďalšie mu poviem.

"No a za tú dobu kým bol preč sa zo mňa stal alkoholik."

Prekvapene na mňa pozrel.

"To vážne?" Overoval si či mu neklamem.

"Áno. Chcela som si dokázať, že som ešte mladá, a vypnúť proste."

Mykla som plecom a trochu odvrátila zrak.

"No a potom sa vrátil. Bolo to ako bumerang. Videla som ho a vtedy mi všetko došlo. Všetky spomienky sa vrátili."

Pousmiala som sa nad tou spomienkou.

"A teraz? Ste spolu?" Usmial sa.

"Áno, konečne zas." Zasmiali sme sa a na chvíľu stíchli.

"Bože to už sú tri hodiny ráno." Chytila som sa za hlavu.

"Ja mám ráno o ôsmej rozhovor do novín." 

"Tak to by som už mal ísť." Postavil sa na odchod.

"Nie, kam by si išiel teraz v noci. Ostaneš tu a ráno potom môžeš ísť. Len ti zoženiem niečo na spanie." 

Nedala som mu možnosť namietať. Našla som nejaké Mikove oblečenie a to mu dala.

"Ozaj a kde je Mike?" Spýtal sa ma, už keď sme ležali v posteli.

"Musel aj s otcom odísť na dva dni preč. Vraj nejaký problém s obchodom v New Yorku." 

"Aha, takže som celkom prišiel vhod. Aspoň nebudeš sama." Usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala.

Nerozprávali sme sa už potom, lebo ma vyplo. Zaspala som a prebudil ma až budík.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka :)

Ako užívate prázdniny? :)

Čo vravíte na príbeh? :) 

Ďakujem za super ohlasy ♥