Mafia nás spojila 2

Kapitola 10- Kuchyňa

Videla som to. Videla som to úplne zreteľne. Lenže nemohla som. Nemohla som podľahnúť svojej túžbe. Nemohla som spraviť to čo chcel. Nemohla som ho pobozkať a ani on mňa.

Spravila som pár krokov a prešla okolo neho. Chytil ma za zápästie a zastavil ma. Pozrela som na ruku na neho a znovu.

"Prečo odolávaš?" Spýtal sa ma šepotom. Neodpovedala som. Začal mi ruku stláčať viac a viac. 

"Nathan, pusti ma." Mykla som rukou, no on ju zovrel ešte silnejšie. Cítila som ako mi v nej pulzuje a rozlieha sa bolesť do celej ruky.

"Tvoja voľba." Povedal a pustil ma. Hneď som si chytila boľavé miesto a venovala mu posledný pohľad. Musela som odtiaľ odísť.

Stačilo ak by ma tam držal o minútu dlhšie a pobozkala by som ho. Neviete si predstaviť ako veľmi som chcela.

Viete keď ste zvyknutý, že niečo máte stále a zrazu je to preč, začnete to vyhľadávať. Bude vám to chýbať, a keď budete mať možnosť to získať, skočíte potom.

***

Potrebovala som sa poriadne vyspať, takže nebolo prekvapenie keď som vstala okolo jednej. Prekvapenie bolo, že Nathan bol stále u nás.

Akurát dojedali obed, keď som prišla do kuchyne. Pozdravili sa mi a ako slušnosť káže som im odzdravila a zaželala dobrú chuť.

"Už sme dojedli." Podotkol uštipačne Nathan. Nemala som absolútne náladu mu odpovedať.

"Žiadna reakcia? Au!" Znovu sa ozval. Prevrátila som očami, povzdychla si a posadila sa za opačný koniec stola. Boli sme presne oproti.

Nabrala som si polievku. Začala som pomaly jesť. James dojedol a odišiel. Nathana však ostával naďalej sedieť.

Darilo sa mi ho ignorovať celú dobu, kým som nezjedla. Len čo som sa postavila od stola, tak to isté urobil aj on.

Spravila som krok, spravil ho aj on. Chytila som do rúk tanier, chytil si aj on ten svoj. Takto opakoval všetko po mne, až kým som neodložila tanier do dresu.

Prudko som sa otočila. Pred očami som mala presne jeho pery. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela hore do jeho očí.

Díval sa na mňa s radosťou v očiach, tak ako to vedel jedine len Alex. Žiadne pohŕdanie, nadradenosť, kamarátstvo...

Obtrel sa mi rukou o bok. Prebral ma z môjho zamyslenia. Položil tanier do dresu, a keď sa vracal znovu si obtrel ruku o môj bok.

Tentokrát tam však nechal tú ruku aj naďalej položenú. Druhou mi tiež chytil bok. Prekvapene som na neho pozrela.

"Mal by si ma pustiť!" Precedila som pomedzi zuby a trhla sebou. Jeho ruky mi však zabraňovali v pohybe.

Záporne pokrútil hlavou a iba spevnil svoj stisk. Pochopila som že to bude ešte boj na dlhé lakte. Prevrátila som očami a oprela sa zadkom o linku.

"Priznaj si, že by si ma pobozkala." Žmurkol na mňa a usmial sa. Založila som si ruky na prsiach.

"Nathan, nemám na toto čas, tak ma láskavo pusti." Nepekne som na neho pozrela. Zohol sa trochu ku mne. 

Zreteľne som cítila jeho dych na mojich perách. Vyhodili sa mi zimomriavky po celom tele. Zachvela som sa, a moc som sa tomu bránila.

"Nathan... prosím nechaj ma odísť." Ledva som to dostala zo seba. Keď on bol odo mňa len centimeter možno dva.

Ruky už dávno nemal na mojich bokoch, ale na zadku. Nebola som opretá už o linku, ale o jeho hruď. Privrela som oči a čakala čo bude nasledovať.

"Jessica, stačí ak si priznáš, že hovoríš túžbou pobozkať ma, lebo ti to neskutočne chýba." Nevedela som, či sa priznať alebo klamať.

"Áno, máš pravdu..." Začala som a videla ako sa mu rozžiarili oči. Dala som sa na špičky, aby sme bola zarovno.

"..neskutočne mi to chýba a to je všetko." Zostal stáť ako obarený. Vyhasla mu radosť z očí a pustil ma. Odišla som do svojej izby.

Klamala som! Vybrala som si klamstvo. Chcela som ho pobozkať! A ako moc! Keby ste mnou, tiež by ste ho chceli pobozkať a aj viac toho!

Zaliezla som pod perinu a nevyliezla až do večera. Počkala som si, kým nebude večera už skoro u konca a až vtedy vyšla z postele.

"Kde je Nathan?" Spýtala som sa Jamesa, keď som vošla do kuchyne a jediný kto sedel za stolom bol James.

Zdvihol pohľad od taniera a pozrel na mňa. Vyzeral byť nahnevaný, nie moc ale predsa.

"Odišiel." Odvrkol mi. Prekvapene som na neho pozrela. Nekomentovala som to. Posadila som sa za stôl a s chladnou hlavou začala jesť.

Celú tú dobu prepichoval tanier pohľadom. Nevydržala som to.

"Spravila som niečo?" Spýtala som sa ho. Posmešne si odfrkol. Nahnevalo ma to.

"James! Niečo sa ťa pýtam!" Zvýšila som hlas a odložila tanier kúsok odo mňa. Konečne na mňa pozrel, no nič nepovedal.

"Krista, James!" Vybuchla som. Vyletela som na rovné nohy.  Prekvapene sa na mňa pozrel.

"Pokoj." Povedal.

"Tak mi odpovedaj, keď sa ťa niečo pýtam!" Rozhodila som rukami. 

"Vraj odišiel kvôli tebe." Povedal mi pokojným hlasom. Nevedela som, či to zobrať ako poctu, že kvôli mne alebo opačne.

"Vyzeral byť sklamaný." Táto veta ma neskutočne zarazila.

"Povieš mi čo sa stalo?" Uprel na mňa prísny pohľad ako otec keď karhá svoje dieťa.

"Nič sa nestalo." Obhájila som sa. Nepotrebovala som mu to vysvetľovať.

"Ale muselo, keď odišiel!" Skríkol po mne a silno udrel po stole rukou. Trhlo mnou. Takého nahnevaného som ho ešte nevidela.

Nenechala som sa však zastrašiť. Za to mohla moja tvrdohlavá povaha a celý život v mafií. 

"To ty by si sa tu mal upokojiť! Po mne nik nebude ziapať, tak sa láskavo spamätaj!" Posledné slová som pre istotu zakričala, ak by to náhodou nechcel pochopiť.

Zvrtla som sa na päte a odišla z kuchyne. Zavrela som sa v izbe a vyšla von na balkón, tam sa schúlila na sedačku a prestala vnímať všetko. 

Najprv sa mi vrátila tá nepríjemná spomienka, potom Nathan a ešte sa aj pohádam s Jamesom. Skvelé! A čo príde po tomto? Hurikán Imra a zmetie ma z tohto sveta?

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka ♥ 

Keďže neviem kedy bude najbližšie časť, ale asi až po Silvestri, tak Vám chcem zaželať všetko len to dobré v novom roku, veľa úspechov, či už v škole alebo v osobnom živote ♥

Zároveň Vám chcem poďakovať za to, že ste to so mnou vydržali už ďalší rok ♥ a že ešte to so mnou vydržíte ;) 

Ďakujem za 102K prečítaní na MNS 1 a 5,2K prečítaní na MNS 2 ♥

Nesmierne si toho vážim a ešte raz ďakujem ♥

Ľúbim Vás ♥ 

A