Mafia nás spojila 2

Kapitola 70 - Večierok

Ubehol mesiac, pár dní ostávalo do halloweenu. Rozhodla som sa usporiadať večierok pre mojich priateľov. Chcela som, aby sme sa spoločne zabavili.

Samozrejme, že som tam pozvala aj ľudí, ako sú Morce, či Hall a podobne. Neobišlo to ani bulvár, ktorý si už robil plány ako preniknúť dovnútra.

Nie že by som niečo chcela skrývať, len som to nechcela robiť ako verejnú akciu. Uzavrela som celý hotel, len kvôli tomu.

Nevedela som si vybrať žiaden pekný kostým, v ktorom by som sa cítila dobre. Dohadovali sme sa s Alexom, že by sme mali spoločný kostým, no nič mi nevyhovovalo.

"Veď tak poďme za nás." 

"Za nás?"

"Áno, nemyslím nás ako nás, ale nás ako mafiáni, chápeš. Bolo by to geniálne si myslím a má to množstvo výhod."

"Napríklad?"

"Všetko, čo k tomu potrebujeme vlastníme, či už sú to zbrane alebo tá psychická  stránka, že vieme, čo robiť."

"To nie je zlý nápad, Alex, si hlavička."

"Dostanem niečo za odmenu?"

"Pusinku na líčko a nežobri." Zasmiala som sa a pobozkala ho.

Na päte som sa otočila a odišla. Išla som si pozrieť, či mám čo na seba. Rozmýšľala som nad červenými šatami, ktoré by určite upútali pozornosť. 

Napokon som si jedny také aj zaobstarala. Krásne priliehavé, červené, s výstrihom na nohe a s výstrihom na prsiach, cez ktorý som prehodila červené bolerko. 

Alex sa s tým vôbec nebabral, to čo našiel v šatníku, to si aj obliekol. Iba doplnil masku na tvár, keďže to bola podmienka k účasti.

Chystali sme sa v izbe na hoteli, aby som mala všetko pekne pod kontrolou, keby sa niečo deje. Zamestnancom som tiež nechala voľnú ruku pri výbere kostýmu, dokonca sa s nimi dohodla, že keď im skončí smena, tak sa môžu pokojne pridať a zabaviť sa s nami. 

Vážim si ich prácu a dokážem ju oceniť. Pracovať s ľuďmi totižto vôbec nie je jednoduché.

Zložila som prípitok a všetkým poďakovala, že prijali moje pozvanie. Netrvalo dlho a všetci sa už zabávali. Bola som rada.

"Wow, veľmi originálny kostým." Pristavila sa Mona.

"Aj ja ťa rada vidím." Odvrkla som jej.

"Prepáč, nemyslela som to tak. Ale veľmi oceňujem tvoju odvahu s týmito šatami."

"Ako to myslíš?"

"Ten podväzok, za ktorým máš zastoknutú zbraň, nejednému sa vďaka tomu pohrávajú myšlienky." Pridal sa Will.

"Veď to tak nosím stále, sa tváriš, akoby si nevedel."

"Och, ja to viem, ale tie šaty a všetko k tomu, proste si to vychytala." 

"Ďakujem." 

"Môžem ťa pozvať na pohárik?"

Odobrali sme sa k baru. Vypýtali sme si to najsilnejšie, čo sa dalo a pripili si. Chvíľu sme sa rozprávali, čo nového a potom sme začali spomínať.

"Ty a pamätáš si, keď si mi v škole stiahla gate pred celou triedou?"

"Jasné, všetci videli tvoje biele slipy."

"To je moja trauma dodnes, odvtedy ich už viac nenosím. Pekne už len boxerky." Len čo to dopovedal tak si ich natiahol a pukol o seba.

"Ty si prípad, ale pamätáš si, keď si všetkým povedal, že som zaľúbená do Ashtona, najnechutnejšieho chalana akého poznám."

"Nezabudni, že som dodal, že sa ti páči, keď si mieša guláš."

"Ježiš, fuj, guláš, najprv zadok, ucho, nos a potom prsty do úst." 

"Bol to gurmán." 

"Zrovna toto si mi nemusel pripomenúť."

"To aby sa ti lepšie jedli tie pizzové rolky." 

"A vieš čo? Chutia mi až moc!"

"Tak tu sa ty predo mnou skrývaš, s tarzanom."

"Nemôžem za to, že si vybral takýto kostým, ale vždy lepšie tarzan, než nejaký úchyl."

"Stále som viac originálnejší než vy dvaja dokopy." Odhrnul si falošnú parochňu z očí. 

"No nič, idem sa ja vymočiť, po toľkých drinkoch. Ospravedlňte ma." Naschvál prešiel pomedzi nás a zavrtel zadkom.

Musela som sa zasmiať na jeho gestách. Aj Alexovi mihlo kútikmi, hoci pohoršene krútil hlavou.

Noc ubiehala rýchlo. Väčšina hostí už odišla, ostali sme iba tí najbližší. 

"Kto je ten chalan oproti?" Spýtal sa ma Alex.

Potočila som hlavu a zazrela ho. Nechcela som si ho moc obzerať, kvôli slušnosti, no koniec koncov, už bolo takmer po večierku a on mi nevyzeral nijak povedome.

"Neviem, ale idem to zistiť, možno nejaký novinár. Nepotrebujem, aby sa odtiaľto vynášalo niečo." 

Vzala som svoj drink a podišla bližšie k nemu. Stál mi chrbtom, no začul ma prichádzať. Ako som sa blížila, tak sa otočil.

Prezrel  si ma od nôh až hore, oči sa mu zastavili na tých mojich. Uprene som sa pozrela. Sýto zelené oči, ktoré som už tak dlho nevidela. Presne také aké som si ich pamätala.

♦️♠️♥️♣️