Mafia nás spojila 2

Kapitola 9- Hnev

Priložila som kartu ku výťahu. Privolala si ho a vstúpila do neho. Bol prázdny. Opäť som priložila kartu ku číselníku. Výťah sa zavrel a rozbehol sa dole...  

...s úsmevom som vstúpila do miestnosti. Všetci sa na mňa pozreli. Pohľadom som vyhľadala moje miesto a posadila sa.

"Prepáčte mi meškanie. Niečo ma zdržalo." Všetci len prikývli.

Otec ako hlavný mafián sa postavil. Všetci na neho uprene hľadeli. Začal rozprávať, o tom že zajtra príde mafiánska rodina z Chicaga. Schôdza sa skončila...  

... domov som sa viezla aj s bratom. Otec sedel za stolom a Michael na stoličke. Prisadla som si ku nemu.

  "Dnes som na schôdzi spomínal, že zajtra k nám príde mafia z Chicaga. Neprídu sem, len tak." 

"Jessica oni sem prídu kvôli zásnubám, tvojim zásnubám." Vypleštila som na neho oči.

"Čože? Však ja nikoho nemám!" Vystrelila som na nohy a vo mne to vrelo.

"Už áno. Včera som podpísal papiere. Od zajtra budeš zasnúbená s Alexandrom DiLaurentis." Zvýšil na mňa hlas. Chcelo sa mi plakať a zároveň kričať od hnevu. 

"Jessica!" Silno mnou zatriasol James. Prudko som sa nadýchla a zachytila sa o jeho plecia.

"Čo je? Čo sa stalo? Celá si bledá." Obzeral si ma a potom mi pozrel priamo do očí. Nebola som schopná slova. 

Potrebovala som sa posadiť a napiť niečoho. Našťastie vodu som mala pri sebe kvôli mojim dnešným suchotám.

"Dýchaj zhlboka, nádych a výdych." Začala som predychávať a všetko si uvedomovať.

"Donútili ma. On ma donútil. Vlastný otec!" Skríkla som a prudko sa postavila načo sa mi zatočila hlava.

 James ma chytil, aby som nespadla. Bola som nehorázne nahnevaná. Presne ako vtedy.

"Čo ťa donútil?" Spýtal sa a nechápavo na mňa hľadel.

"Vziať si Alexa." Konečne som mu pozrela do očí. Videla som tam prekvapenie a sklamanie.

"To už si si na nič lepšie ani spomenúť nemohla, však?" Povedal skleslo a uprel zrak do zeme.

***

Schôdza sa pomaly schyľovala ku koncu. Absolútne som nebola pri vedomí. Nevnímala som nič čo sa tam rozprávalo.

"Na to, že si celú noc pila vyzeráš v pohode." Prihovoril sa mi Nathan. Vzal ma tak späť do reality.

"Ale aj tak ťa niečo žerie." Dodal. Pozrela som na neho pohľadom ala nič sa nedeje a usmiala sa.

"Mňa? Nič. Len ma hlava bolí to preto asi." Zaklamala som. Hlava ma už nebolela. Myslím, že tomu pomohla tá spomienka.

Mala som neskutočné nervy asi ako aj vtedy. Celú cestu zo schôdze som neprehovorila. Keď sme prišli domov som neprehovorila.

Nastala večera a ja som stále nič nevravela. Nemala som chuť sa s nikým rozprávať. A keby už aj začnem tak nič pekné to nebude.

Ku tomu všetkému sa pridal Nathan. Išiel k nám na návštevu. Podotýkam dlhodobú návštevu. Akoby som nemala toho dosť.

Zavrela som sa v izbe a nevychádzala von. Avšak donútil ma smäd a tiež som mala chuť na niečo sladké. Postavila som sa teda z postele a išla dolu do kuchyne.

Snažila som sa ísť čo najtichšie aby si ma nevšimli. Myslela som si, že obaja ú v obývačke a pozerajú futbal.

Opak bol pravdou. Nathan vyberal z chladničky dve pivá. S hlbokým nádychom som vkročila dnu. Neodpustila som si pohľad na jeho zadok.

Mala som neskutočnú chuť ho po ňom tľapnúť, no zachovala som chladnú hlavu a nič nespravila. Nabrala som si do pohára vodu.

Nevšimol by si ma, keby nepustím vodu. Pozrel na mňa a usmial sa. Úplne som zabudla, že som vo svojom pyžamku. Nohavičky a tričko siahajúce ledva do polky zadku.

Dostala som fajný röntgen od hlavy až po päty. Priznám sa bola som trochu vyvedená z miery. Nathan bol ozaj pekný chalan.

Vysoký, pekná postava, orieškové oči a gaštanové vlasy. Mal taký úprimný pohľad, cez ktorý bolo jednoduché ho prečítať.

Naviazali sme očný kontakt. Nevedela som čo čakať. Bez prerušenia očného kontaktu som odložila pohár do dresu. 

Ruku som pomaly zošuchla dolu po linke. Stiahla som ju späť k telu. Ani jeden z nás nič nespravil. Len sme stáli a dívali sa na seba.

Zdalo sa mi, že tam stojíme celú večnosť. Nevedela som, či sa pohnúť, povedať niečo, alebo naďalej tam stáť.

Opatrne som spravila malý krok. Potom ďalší až som sa nakoniec ocitla pred ním. Obišla som ho, no ani jeden z náš neprerušil očný kontakt.

Zašla som za roh a až vtedy som ho stratila z dohľadu. Vyšla som hore do izby a ľahla do postele. Po celom tele som mala zimomriavky.

Nerozumela som tomu, čo sa odohralo, ale aspoň ma priviedol na iné myšlienky, s ktorými som aj zaspala.

Prebrala som sa však v noci. Bola som smädná. Nebyť Nathana som nemusela teraz vstávať z postele, lebo vodu by som mala na stolíku.

Nútene som sa teda postavila a išla si zobrať vodu. Nabrala som si plný pohár vody a ten celý vypila.

"Niekto má suchoty." Zasmial sa Nathan. Rozprskla som vodu všade a začala kašľať. Nehorázne som sa ho zľakla.

Zasmial sa na mne, čím si vyslúžil nepekný pohľad.

"Niekto vie aj rozprávať." Uchechtol sa a postúpil ku mne.

"Ale niekto nevie piť."  Chcela som niečo povedať, no bol tesne predo mnou. Rukou mi zotrel z pier vodu.

Bola som ako obarená. Hľadela som mu do očí a čítala z nich nasledujúce kroky.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka, ja a moja klasika nechať Vás v napätí je proste zas tu :D

Čo si myslíte, že bude nasledovať? :P