Mafia nás spojila 2

Kapitola 31- Rozhovor

Ráno som len tak tak všetko stihla. Na stretnutie som prišla na minútu presne. Pán Keller už sedel vo svojej kancelárií.

Zaklopala som a po vyzvaní vstúpila dnu. Hneď sa na mňa usmial a podal mi ruku. 

"Ste tu presne." Podotkol a naraz sme sa posadili.

"Myslím, že moju dochvíľnosť preberať nechcete." Súhlasne prikývol.

"To teda nie, takže môžeme začať?" 

"Samozrejme."

"Tak asi začnem takou absurdnou otázkou je v poriadku?" Položil prvú otázku.

"Áno. Potvrdil nám to aj doktor."

"Viete možnosť prečo dostala infarkt?" 

"Tak infarkt je dlhodobá záležitosť." Zahrala som sa na múdru, keď mi to doktor povedal.

"Mama bola poslednú dobu celkom dosť vystavovaná stresovým situáciám, ktoré ju dostali až tam kde je teraz momentálne."

"Aké stresové situácie napríklad?" 

"Teraz to už môžem prezradiť, lebo všetko je už hotové. Mama chystala novú kolekciu, ale veľa vecí jej nevychádzalo, takže dá sa povedať, že z práce."

"V tom čase, keď dostala infarkt ste boli na dovolenke, ak dobre viem." 

"Áno, na Kube." 

"Podľa niektorých zdrojov som zistil, že ste tam boli so svojím manželom, bratom a zrejme bratovou priateľkou." 

Iba som mu prikývla.

"Ako ste sa to dozvedeli? Aký to bol pocit?"

"Tak zavolal mi otec a aj Michaelovi. No pocit to bol, ani neviem ako to opísať slovami. Niečo strašné proste. Vtedy sme ešte nevedeli ako na tom je, či bude v poriadku ani nič."

"Našťastie sa ukázalo, že je v poriadku." Opäť som mu len prikývla, a čakala na ďalšiu otázku.

"Ako to vzal váš manžel? Bol vám oporou alebo sa odvrátil od vás? Keďže nie je tajomstvom, že tieto dni spolu nieste." 

Trochu ma jeho otázka zarazila.

"Samozrejme, že mi bol a je oporou stále. Len má svoje povinnosti, ktoré sa nedajú presunúť, a tak musel ostať v Chicagu. A vzal to asi rovnako zle ako ja, nakoľko s mojou matkou má dobrý vzťah." 

"Aké povinnosti uprednostnil pred vami?" 

"Obchodné záležitosti." 

"A tými sú?" Začal byť dotieravý.

"Myslím, že toto sa netýka mojej matky." Zamračila som sa.

"O čo vám ide pán Keller?" Preložila som si nohu cez nohu a pohodlne sa usúdila.

"Nebudem vám teda klamať. Už dlhú dobu sa rozpráva, že tesne pred tým ako ste upadli do kómy a utrpeli ste stratu pamäti, ste sa s Alexom rozišli."

V tú chvíľu mi už nebolo do smiechu. Nebola som pripravená na takéto otázky.

"Je to pravda, alebo nejaká ďalšia fáma?" 

"Nie nieje to pravda. Ale myslím, že na túto otázku vám odpovieme s Alexom v nejakom spoločnom rozhovore, nakoľko si myslím, že aj jeho názor vás určite zaujíma."

"Tak v tom prípade sa dohodnime na nejakom dátume." Radostne sa pousmial a už listoval v kalendári.

Zhodli sme sa teda na spoločnom dátume. Náš rozhovor sa schyľoval pomaly ku koncu.

"Máte na mňa ešte nejaké otázky, týkajúce sa mojej matky?"

"Vskutku nie."

"Tak teda dovidenia, pán Keller." Postavila som sa.

"O dva dni sa uvidíme." Pripomenul mi pri podávaní ruky. 

Len som prikývla a dala sa na odchod. Vzala som si taxík. Domov som poriadne ešte nestihla ani prísť, keď mi zavolala mama, či ju neprídem pozrieť. 

"Ahoj." Zvítala som sa s ňou.

"Ako ti je?" Posadila som sa na stoličku pri posteli.

"Síce ma bolí trochu hlava, ale inak dobre." Usmiala sa na mňa.

"Ale mám skvelú správu. Zajtra ma pustia domov." Potešila som sa.

"To je super mami." Objali sme sa. Bolo na nej vidno, že sa teší domov. 

Strávila som s mamou ešte pár hodín. Okolo 2 som odišla. Stretla som sa s Willom v meste. Zašli sme si na obed.

"Ako išiel rozhovor?" Spýtal sa ma. Pomedzi sústa som mu odpovedala.

"Katastrofa. Zo začiatku to bolo v pohodičke, a potom začal vyťahovať môj vzťah s Alexom." 

Zatváril sa prekvapene a čakal, čo mu ďalšie poviem.

"Dozvedel sa o mojom rozchode s Alexom. Nechápem ako. Nik to nevedel, len rodina. Nik viac." 

"Nemohol sa niekto niekde prekecnúť?" 

"Veď ale kto? Kde?" Zamyslela som sa nad tým.

"Všetkým je a bolo jasné, že sa o tom nikto nemohol dozvedieť. Bol by to škandál. Hrozne by to zatriaslo mafianským spolkom."

"Hej chápem." Pritakal a premýšľal nad tým.

"Ako si to zahovorila? Alebo čo si vôbec spravila?"

"No samozrejme som zaklamala. Som mu povedala, že to nie je pravda, ale že ak chce vedieť viac, tak mu poskytneme rozhovor aj spolu s Alexom."

"Kedy?" 

"Pozajtra." Vypleštil na mňa oči.

"Alex už o tom vie?" Záporne som pokrútila hlavou. Pacol sa po čele.

"Chystám sa mu zavolať, neboj."

"Čo mu chceš povedať?" 

"Komu?" 

"No Kellerovi!" Rozhodil mierne rukami.

"Neviem." Pokrčila som plecami, keby mu to nie je blbé, tak si určite znovu klepne po čele.

"Ako ja viem, že ty si majsterka vo výhovorkách atď, ale toto je celkom vážne."

"Ja viem, ja viem. Ale ako si povedal, som majsterka vo výhovorkách, niečo vymyslím. Však mám ešte dva dni."

Snažila som sa to brať optimisticky. Hneď po obede som išla domov. Cestou som zavolala Mikovi a oznámila mu, že mamu pustia zajtra z nemocnice.

"Mike, ako to, že nestihnete prísť?!" Rozkričala som sa. Ľudia naokolo iba po mne divne pozerali.

"Nekrič!" Zahriakol ma.

"Veď, ale mama dostane infarkt znovu, keď jej poviem že neprídete." Prešla som si rukou po tvári a počula ako si povzdychol.

"Jessica, nechcem ti to vravieť takto po telefóne, ale všetky obchody troskotajú. Niečo sa deje." 

Zabočila som doprava smerom k nášmu domu.

"Bože, to si robíš srandu, dúfam." 

"Bohužiaľ nie." Tentokrát som si ja povzdychla. 

"Musím končiť." Oznámil mi a už sa len rozlúčil.

Len čo som prišla domov som zavolala Alexovi. Zdelila som mu všetky informácie. Nebol vôbec nadšený, len z mami, že ju už pustia domov.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka :) 

Ako užívate posledné týždne prázdnin? :) 

Čo vravíte na príbeh? :) 

Myslím, že sa to začína zamotávať :P