Mafia nás spojila 2

Kapitola 33- Živý je mŕtvy

...živý je mŕtvy.

Prečítala som si to a nechápala. Podala som papierik Alexovi a ten to prečítal nahlas. Nikto sme nevedeli, čo to môže znamenať.

Strávila som nad tým zvyšok noci. Presvedčilo ma to o tom, že to boli chalani z LA, alebo aspoň nimi najatí.

Cez deň som dobíjala energiu kávou aj napriek tomu, že kávu moc nepijem. Alex sa rozhodol pre istotu ešte ostať aspoň jednu noc.

Mike s otcom neprichádzali ani sa neozvali. Bola som z toho na nervy, mama panikárila, že či sa im niečo nestalo a Alex nás upokojoval.

"Hej!" Skričal po nás, aby sme sa utíšili. Trhlo nami, no aspoň sme stíchli.

"Nerobte zbytočnú paniku. Je to zbytočné. Máte právo mať obavy, ale nie myslieť na to najhoršie. Iba sa tým zbytočne stresujete a to nevedie k ničomu dobrému." 

Naraz sme si s mamou povzdychli. Mal pravdu. Hoci sa s tým bolo ťažké v duchu zmieriť. Avšak z môjho zamyslenia ma vyrušil mamin hlas, ktorý oznamoval, že sa ide prejsť na čerstvý vzduch.

"Poď sem." Zavolal ma Alex k sebe a objal ma. Nič viac som nepotrebovala. Stačilo mi cítiť jeho prítomnosť a bola som spokojná.

"Nepôjdeme sa aj my dvaja prejsť?" Navrhol a ja som sa zamyslela. Popravde moc sa mi nechcelo, ale trochu chôdze ešte nikoho nezabilo, a tak som súhlasila.

Zastavili sme mamu, že pôjdeme s ňou a ona nenamietala. Avšak po polke cesty k jazeru už bola unavená, a tak sa vrátila domov, ale bez nás.

My sme pokračovali k jazeru. Bolo to presne to jazero, na ktorom som po plese pobozkala Deana. No viazali sa k tomu aj dobré spomienky, ktoré ma nútili sa usmievať.

Zostala som v šoku, keď som tam objavila svoju deku. Rozosmialo ma to a hrozne moc potešilo. Vystrela som ju a hneď sa na ňu aj posadila. Úplne som zrazu zabudla na nepríjemné myšlienky.

"Čo sa tak usmievaš?" Opýtal sa ma Alex a štuchol do mňa. Zasmiala som sa a zauvažovala, či mu povedať pravdu alebo nie a nechať to tak.

"No neviem, či to je niečo, čo chceš počuť."

Nechala som výber na ňom hoci mi hneď bolo jasné, že to bude chcieť vedieť.

"Jasné, že to chcem počuť." Usmial sa, a tak som začala rozprávať.

"Vieš toto miesto, teraz kde sedíš..." Pozrel na jabloň a potom ma zas počúval.

"Bývalo moje miesto úniku. Sem som chodila, keď som si potrebovala utriediť myšlienky alebo si oddýchnuť a tak."

Nič nevravel, iba prikyvoval a zvedavo počúval.

"Zvyšok sa ti možno nebude až tak páčiť, takže ak nechceš nebudem pokračovať."

Opäť som mu dala na výber, no on to chcel vedieť. Chcel poznať dôvod môjho úsmevu.

"Vždy som si myslela, že sem chodím len ja. Dokonca som si na strom privesila ruksak a do neho dala túto deku. Avšak, jedného dňa som tu sedela, pozorovala západ slnka a niečo mi vravelo, aby som ostala dlhšie, než len do úplného západu."

Odmlčala som sa, aby to spracoval a opäť pokračovala.

"No a keď slnko úplne zašlo, zazrela som postavu. Videla som hlavne sýto zelené oči a nič viac som nepotrebovala. Bol to Dean."

Nedal na sebe poznať žiadnu emóciu. Až napokon som v jeho očiach zbadala skleslosť a zároveň zvedavosť, čo sa dialo ďalej.

"Chceš počuť zvyšok?" Tretíkrát som sa ho opýtala na výber, a tretíkrát tá istá odpoveď.

"Neviem, či sa on mne prihovoril prvý alebo ja jemu, ale viem, že sme sa začali rozprávať. Prisadol si ku mne na deku. Dlho sme sa rozprávali. Pamätám si, že mi bola zima, tak mi dal svoju mikinu."

Usmiala som sa a zahľadela na jazero. Všimla som si, že aj Alex sa pousmial, ale len tak trochu, priam badateľne.

"Po tom sme išli domov. Išiel ma odprevadiť. Na cestu nám svietil mesiac a hviezdy, a že ich v tú noc bolo neskutočne veľa."

Pozreli sme naraz hore. Zasmiali sme sa a ja som pokračovala.

"Zastali sme na verande a tam to začali byť trochu trápne. Nevedela som, čo sa bude diať ani nič. Len som tak čakala, ako sa situácia vyvinie."

Pokrútila som nad sebou hlavou, že aká som bola hlúpa, ale bolo to aspoň vtipné.

"Chcela som mu vrátiť mikinu, no odmietol, že si ju mám nechať. Bolo to pekné od neho a možno, keby pohľadám staré veci tak ju aj nájdem."
Zamyslela som sa nad ňou, že možno ozaj ju niekde mám.

"No a potom nastala tá chvíľa, kedy sme sa mali rozlúčiť. Nahol sa ku mne a pobozkal ma na líce. Nič viac nespravil, no bolo to pre mňa výnimočné a nové. Viem, že som očervenela ako paprika, no on to neriešil. Odišiel s úsmevom na tvári."

Ukončila som svoj monológ a pozrela na Alexa. Trochu sa usmieval. Bola som za to rada, veľmi.

Oprela som sa o neho a položila si hlavu na jeho rameno. V rukách držal kúsok trávy, s ktorou sa hral. Nik z nás nič nepovedal iba sme mlčky sedeli.

Avšak vyrušilo nás dáke puknutie konára a šuchot. Obaja sme sa obzreli,  no nič sme nevideli, len kúsok lesíka a inak prázdnu lúku.

Rozhodli sme sa odísť. Nepotrebovali sme nič riskovať a navyše už bol aj tak večer a nás trápil hlad. Doma nám už mama prichystala večeru, do ktorej sme sa s chuťou pustili.

♦♠♣♥

Ahojte zlatíčka :)

Nemá zmysel sa stále ospravedlňovať za nepravidelnosť častí a podobne :(

Mňa samú to mrzí, lebo milujem písanie ♥

Dúfam, že mi to odpustite ♥