Mafia nás spojila 2

Kapitola 19- Zabudneme spolu

Odtiahol sa odo mňa a neopísateľným výrazom na mňa pozrel. Nevedela som čo sa mu ženie hlavou. Vždy som ho vedela prečítať, no teraz nie.

Sklonil zrak dolu a pretočil si obrúčku na prste. Opäť na mňa pozrel a nervóznym hlasom prehovoril.

"Na všetko?" Spýtal sa a znovu pretočil obrúčku na prste. Vedela som načo naráža. 

"Áno na všetko." Nemo na mňa pozrel. 

Vedela som, že v tú chvíľu by sa radšej schoval niekde do kúta, spakoval sa a odišiel. Bolo na ňom jasne vidno, že mu táto situácia nieje príjemná.

Alexander:

Nevedel som, čo spraviť, povedať. Cítil som sa v tú chvíľu hrozne, ako ešte nikdy v živote. Hanbil som sa ako taký pes!

Najradšej by som sa v riti videl! A ona tam len ticho stála a hľadela na mňa spýtavým pohľadom. Nevedela čo má čakať.

Takto som si návrat jej spomienok nepredstavoval. Myslel som si, že to bude výbuch radostí a šťastia, no opak je pravdou.

Stál som tam bez slova rozklepaný ako osika a nedokázal som jej povedať ani slovo. Musela sa cítiť strašne.

Bál som sa jej pozrieť do očí. Myslel som si, že čo chvíľa na mňa spustí lavínu nadávok a urážok, za to čo som jej povedal. Vtedy, keď po mne hodila obrúčku. 

No nestalo sa tak. Spravila pre mňa veľmi cennú vec. Pristúpila ku mne a zobrala mi ruku. Zavrela ju do svojich dlaní a pozrela mi do očí.

Ja som sa v tých jej úplne stratil. 

"Alex." Oslovila ma nežným hlasom. Pozrela na naše ruky a pohladila ich. 

"Prosím nemyslí teraz na to zlé medzi nami." Uvoľnila naše ruky a pohladila ma po líci. Všetko robila tak jemne a pomaly.

Chcela ma upokojiť a to sa jej aj podarilo. Tá ťarcha zo mňa opadla. Pozrel som sa na ňu a ona sa usmievala.

Usmievala sa na mňa tým úprimným úsmevom a v očiach jej žiarili iskričky radosti. Nútilo ma to sa na ňu usmiať. 

Vzal som si ju do náručia. Vdýchol som jej vôňu, pocítil teplo na hrudi a telom mi prešli zimomriavky. Neskutočne mi chýbala.

Tento pocit držať ju v náručí a nikam nepustiť. Vedieť, že je pri mne, a že všetko čo som kedy chcel si držím v náručí.

Moja malá princezná, ktorú musím chrániť.

Jessica:

Nedokázala som sa dívať na neho ako sa zvnútra zožiera. Musela som niečo spraviť. Tak som ho vzala za ruku a zobrala si kus tej ťarchy na seba.

Utápala som sa v jeho objatí a nedokázala sa odtiahnuť. Nemala som to srdce na to. Chýbal mi a to moc. 

Nevedela som ako veľmi, pokiaľ som si nespomenula. Pochopila som ho prečo odišiel. To že som zabudla ho zlomilo.

Ani ja by som nedokázala ustáť ten nával emócií. Tiež by som odišla, lebo dívať sa deň čo deň na niekoho ku komu niečo cítite, no on si vás ani nepamätá je priveľa.

***

Strávila som zvyšok dňa sama. Alex bol so všetkými v obývačke a všetko im rozprával. Ja som bola moc unavená.

Ležala som na posteli, chrbtom ku dverám a premýšľala. Nevedela som sa rozhodnúť, či bolo lepšie, keď som si nič nepamätala, alebo keď sa mi spomienky vrátili.

Mohla som si na Alexa spraviť nový názor, rozpútať k nemu nové city a vybudovať všetko od úplného začiatku.

Takto som mala neskutočný chaos v hlave. Nevedela som, ako sa mám k nemu správať.

"Môžem?" Ozval sa hlas spoza môjho chrbta. Myklo mnou, lebo som nečakala, že niekto príde.

"Jasné." Obrátila som sa a sadla si na posteľ. 

"Nechcel som ťa vystrašiť." Vošiel dnu a postavil sa ku mne. Poklepala som na miesto vedľa seba a usmiala sa.

"To je v pohode. Čo potrebuješ?" Spýtala som sa ho.

"No." Zamyslene pozrel na zem. 

"Chceš sa porozprávať o tom všetkom?" Spýtal sa a nervózne si prehrabol vlasy.

"Neviem. Máme sa o čom?" Pozrel na mňa a ticho ma chvíľu pozoroval.

"No, ja neviem. Vieš ja si pamätám všetko, ako to presne bolo, tak či máš chuť sa o tom baviť? A o tom čo bude ďalej?" 

"Neviem." Odvrátila som od neho zrak. Skúsla som si peru a privrela oči.

"Vieš, Alex ak ma pamäť neoklamala to ty si to ukončil, alebo teda navrhol si ten koniec." Povzdychol si.

"Bola to chyba." Prehovoril tichým hlasom a pretrel si rukou tvár.

"Stalo sa, nijako to nezmeníme už." Pozrela som mu do očí a videla, že táto situácia ho neskutočne láme. Dostáva ho na kolená.

"Jessica, mňa to neskutočne trápi, a preto..." Skočila som mu do reči.

"A preto začneme od znova." Pozrel na mňa s radosťou v očiach.

"Myslíš to vážne?" Opýtal sa s jemným úsmevom.

"Áno, zabudneme spolu." Zobrala som mu ruku a stiahla dolu obrúčku. Rozopla som si retiazku z krku a navliekla na ňu jeho obrúčku.

Usmial sa na mňa a vzal si ma do náručia. Myslela som si, že zabudnúť spoločne, bolo správne riešenie pre nás oboch.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka, čo vravíte na novú časť? :)

Ďakujem za pekné ohlasy ku príbehu :)

Ak máte nejaké otázky na mňa alebo príbeh, tak mi napíšte ♥