Mafia nás spojila 2

Kapitola 48- Odpočítavanie

Ráno sme sa vrátili domov. Nasledujúcich pár dní sme strávili v pokoji. Avšak to sa zmenilo tesne pred Silvestrom. 

Viete, svokra, vždy vymyslí niečo ako nás zviditeľniť alebo také niečo, no a tentokrát si zmyslela, že usporiada večierok pre všetkých našich známych.

Nie je za tým žiadny zlý úmysel, len sa mi nechce tráviť posledné chvíle v roku s niekým kto sa mi pozdraví na ulici, len kvôli tomu, že som populárna.

"Mala by si odložiť ten pohár skôr než ho rozdrvíš v rukách." Pristúpil ku mne Alex a vy trhol ma tak zo zamyslenia.

"Tvoja mama ma požiadala o príhovor na zajtrajšiu slávnosť." 

Bonus, ktorý som vám zabudla spomenúť. 

"Lenže, čo mám asi takého povedať?" Rozhodila som rukami, ktoré mi následne Alex chytil a pevne zovrel.

"Kľud, stačí ak sa len poďakuješ." 

"A za čo mám asi tak ďakovať? Ďakujem tomuto roku, že mi priniesol veľa zlého, že som sa rozviedla so svojím manželom, upadla na tri mesiace do kómy, mala dlhodobý výpadok pamäte, niekoľkokrát riskovala svoj život, že som skoro prišla o matku a..."

"Jess! Pokoj! Nádych, výdych. Tu nejde o to poďakovať za to zlé, ale vyzdvihnúť to dobré, čo sa ti stalo." 

Pustil mi ruky a pohladil ma po tvári. Obopol ju rukami a hľadel mi do očí. 

"Pozri, ak to nechceš urobiť, tak to spravím ja."

"Nie, nie, požiadala mňa, nejako to vymyslím."

"Jasné, že áno ako vždy."

"Prečo si vlastne prišiel?" 

"Opýtať sa ťa či ideš dnes spať pri mne, alebo sa budeš naďalej zožierať?" Ako odpoveď som mu poskytla bozk, ktorý mi opätoval.

Noc nám ubehla rýchlo. Ráno začali posledné prípravy na večer. Nevedela som kde mi hlava stojí. Bolo toho veľa, ale všetko sme zvládli.

Dokonca som napísala aj tú reč, hoci som sa jej chcela vyhnúť. Zostávalo mi sa už len obliecť a ísť na večierok.

Zvolila som si čierne šaty, ktoré mali srdcový výstrih a sukňu až po zem, ktorej vrch bol pokrytý mali trblietkami. Boli krásne.

Na vrch som si prehodila kožušinové bolerko. Vzala som si kabelku a išla za Alexom. Spoločne sme odišli na večierok.

Po príchode si nás stopli novinári a hneď potom sme sa stretli s pánom Morcom. Viedli sme pár nezmyselných konverzácií.

"Dobrý, smiem vám na chvíľu ukradnúť Jessicu?" Zjavil sa pri nás Will, ktorý bol ako anjel zoslaný z neba, aby ma zachránil pred ďalším tupým rozhovorom.

"Ďakujem ti." Usmiala som sa na neho, keď sme boli už nejaký ten kus od nich preč.

"Videl som a počul tú prosbu, ktorú si kričala v duchu." Zasmial sa a podal mi pohár šampanského.

"Pán Morce je síce skvelý človek, ale čo sa týka hovorenia historiek, tak je strašný." Podotkla som.

"Viem, mňa si tiež odchytil, keď som prišiel. Povedal by som, že to robí každému kto príde." 

"Tiež si myslím. Každopádne, kde máš svoj doprovod?" Rozhliadla som sa naokolo.

"Vlastne, nikoho som so sebou nevzal."

"William! Robíš si zo mňa srandu?"

"Vyzerám tak?" Pokrútila som hlavou a kopla do seba zbytok šampanského.