Mafia nás spojila 2

Kapitola 7- Prečo nie?

Telo na telo. Ruky na mojom zadku. Alkohol v mojej krvi. Tráva vo vzduchu. Hudba nahlas. Ľudia všade naokolo mňa.

Napriek tomu som však vnímala len jedného. Toho koho ruky boli na mojom zadku a tancoval so mnou v rytme hudby.

Dopila som zvyšok fľaše a odhodila ju. Nerozbila sa, lebo dopadla na gauč. Pozrela som na dotyčného. Usmieval sa.

Pritiahol si ma k sebe bližšie. Pozrela som mu do očí. Túžba ma celú pohltila a chcela som ho pobozkať, no on sa odtiahol.

Nechápala som tomu. Otočila som sa mu chrbtom. Ocitla som sa v náručí iného. Hlava sa mi zatočila a stratila som rovnováhu. Chytil ma, aby som nespadla.

Zasmiala som sa nad tým aká som opitá. Tomu sa povie už úplná hlúposť.

"Mala by si si ísť už ľahnúť." Prehovoril na mňa pobavenym hlasom.

"Jedine tak s tebou." Usmiala som sa a dala sa na špičky, aby som bola zarovno s ním.

"Veď si zadana." Mykla som plecom a náhla sa k nemu.

"Nie som." Videla som mu v očiach ako nad tým uvažuje. Nakoniec však za neho rozhodol ten s kým som bola donedávna.

"To by už na dnes stačilo." Potiahol ma mierne za ruku. Strhla som na neho svoju pozornosť.

"Dobre tati." Prevrátila som očami. Pozrela som nazad na neho.

"Dúfam že sa ešte niekedy stretneme." Zmurkol na mňa.

"Určite áno." Usmiala som sa a podisla k nemu. Dala som sa na špičky a do pier mu šepla.

"Pa, Nathan." A odišla som za Jamesom. Ťažko sa mi kráčalo. Potrebovala som oporu. Zakričala som na Jamesa. Počkal na mňa a ochotne ma podoprel.

Nasadli sme do auta a išli. James mal za celý ten večer len jeden pohárik takže som vedela, že opitý nieje. O mne sa to nedalo povedať. Ledva som dokázala zaostrit.

Cesta bola tichá, až príliš. V hlave mi vŕtala otázka, že prečo ma nepobozkal a odtiahol sa. Bola som však príliš pod vplyvom aby som sa ho to opýtala.

***

"No tak spomeň si na tú bolesť akú ti Alex spôsobil. Ako moc ťa to bolelo! Ako veľmi ti ublížil! Ako je s tým v poriadku, narozdiel od teba. Ako sa povrchne zachoval voči tebe."

Vstúpil do mňa obrovský hnev. To jedno percento ma pohltilo a zvalilo na mňa celú ťarchu. Všetku bolesť, hnev a smútok.

"Aaaaa!" Zarevala som na plné ústa. A revala som tak dlho ako som potrebovala.

"Výborne, ešte!" Hecoval ma James. Z tváre mu sršal úsmev. Ja som kričala pokiaľ som necítila, že už to všetko prešlo.

"Haha.." Zasmiala som sa nad tým, že to fungovalo. Aj to jedno jediné percento skoro celé pominulo. Bola som tak nesmierne šťastná.

"Ďakujem ti!" Vrhla som sa na Jamesa. Objala som ho a aj on mňa. Dlho sme vydržali v objatí. Hlavou mi prešla myšlienka, aké by to bolo ho pobozkať.

Odtiahol sa trochu. Avšak nepustil ma. Práve naopak. Chytil ma silnejšie. Pozrel na moje pery a potom do očí.

Spravila som rovnako a obaja sme to už nevydržali. Pobozkali sme sa.

"Do riti!" Zakričala som hneď ako som sa prebrala. Vyjavila sa mi nová spomienka. Prudko som sa posadila. Zatočila sa mi hlava. 

Následky po prepitej noci. Keď som sa tak poobzerala usúdila som, že je minimálne obed. Zvalila som sa nazad na posteľ.

A tak som vlastne strávila zvyšok dňa. Vyliezla som z postele až na večeru. Dúfala som, že nestretnem Jamesa.

Po jednej stránke som sa ho chcela spýtať, že či sme sa ozaj vtedy pobozkali, či to nebol len živý sen, a ak áno, tak prečo to nechcel včera zopakovať.

Lenže na to som bola dnes až moc rozbitá. Ledva som sa udržala na nohách a nie ešte viesť s niekým normálnu diskusiu.

"Aha, kto sa to konečne vymotal z postele medzi ľudí?" Privítal ma James.

"No čo? Dáme si ešte trochu whisky?" Utiahol si zo mňa. Prevrátila som očami a ignorovala ho. Sadla som si k stolu a začala jesť.

"Inak pozdravuje ťa Nathan." Prekvapene som na neho pozrela.

"Dnes sa tu zastavil doobeda, ale ešte si spala." Objasnil mi. Prikývla som a pousmiala sa.

"Odkáž mu, že si to zopakujeme." Tentokrát bol on ten prekvapený.

"Zabavila som sa a bolo mi príjemne, tak prečo nie?" Nahodila som rečnícku otázku.

"Tak čo keby zájdeme na našu chatu a tam spravíme párty my?" Spýtal sa ma. Prišlo mi to ako super nápad.

"Jasné, tak pozvi pár priateľov a ja tiež. A kedy to bude?" 

"Neviem, budúci víkend?" Navrhol. To sa mi zdalo príliš neskoro.

"A keby to dáme skôr?" Zamyslel sa.

"Skôr? Tak ako dnes je už nedeľa, v stredu?" Prikývla som.

"Pekný stred týždňa, dobre tak sme dohodnutý." Len čo som dojedla, som sa vyparila z kuchyne. Opäť som zaľahla do postele.

Nemohla som sa s ním už viac rozprávať, lebo by som sa ho to predsa len opýtala. A nebudeme si klamať, nechcela som vedieť odpoveď.

♦♣♠♥

Ahojte zlatíčka, tak nová časť celkom rýchlo :) Nezvykajte si :D

Ako sa Vám darí v škole? :P

A čo vravíte na príbeh? :)