Mafia nás spojila 2

Kapitola 68 - Rozchod

Nasledujúce dni plynuli rýchlo. Všetok voľný čas sme venovali Lily. Nastal deň kedy sa musela vrátiť do New Yorku. 

Išli sme ju zaviezť . Bola nadšená, keď videla Jacka. No keď sa mala rozlúčiť s nami tak sa rozplakala.

"Neviem, ako sa vám mám odvďačiť." 

"Ničím Jack, sme radi, že sme pomohli. Si úžasný otec, a keď budeš čokoľvek potrebovať, alebo Lily, stačí, keď zavoláš."

Hovoril mu Alex. Ja som poslednýkrát objala Lily.

"Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme, princezná." Vzal si ju Alex na ruky.

Rozlúčili sme sa a odišli preč. Išli sme navštíviť mojich rodičov a pozrieť sa ako sa im darí s prestavbou domu. Mike s Emily im pomáhali.

Zatiaľ čo všetci pracovali, som uvarila obed. Prestrela som vonku na záhrade, nakoľko krásne svietilo slniečko.

Avšak prišlo veľké prekvapenie. Neverila som vlastným očiam. Hneď som mala úsmev na tvári.

"James a Nathan?" Zjavili sa na záhrade.

"Panebože." Zvítali sme sa a neverila som, že to sú ozaj oni.

"Ako ste vedeli, že sme tu?"

"Tak keďže sme vás nenašli v Chicagu, tak sme volali otcovi a ten nám povedal, že ste tu. Tak sme sa vydali na cestu sem."

"Tak v tom prípade vitajte." Ozvala sa moja mama.

Strávili sme popoludnie rozprávaním. Vyrozprávali nám ako sa túlali po svete, a čo všetko videli. Avšak nemohla som si nevšimnúť, že James a Nathan si držia od seba odstup.

Nastal večer. Trochu sme si vypili, ale iba vrámci slušnosti. Nathan stál opodiaľ, držal si pohár s whiskey v ruke a nemo hľadel pred seba.

"Načo to pozeráme?" Šepla som, trochu sa zasmial a venoval mi pohľad.

"Ako sa máš?"

"Vieš ako, keby bolo lepšie, tak to neprežijem."

"Až tak? Čo sa stalo? Pohádali ste sa?"

Dlho mlčal. Hľadal slová v diaľke.

"Nevrav mi, že ste sa rozišli."

Skúsol si peru a sklopil oči k zemi. Odpoveď mi bola už jasná.

"Och, Nathan." Vzala som ho do objatia.

"Chceš sa o tom porozprávať?" Pokrútil hlavou a odtiahol sa.

"Vieš, že som tu pre teba, takže kedykoľvek sa budeš chcieť porozprávať tak som tu."

Nestarala som sa viac. Radšej som premenila tému a nechala to plávať. Nechcela som na neho tlačiť.

Ráno sme sa vybrali na cestu domov. Nathan sa rozhodol že neostane u nás, že potrebujú priestor od seba. James sa venoval všetkému inému, len aby sa nemusel s nami rozprávať.

Bolo to zvláštne. Až depresívne. Najhoršie, že aj ja s Alexom sme sa trochu osamostatnili. Lenže to bolo kopou práce čo sa nakopila.

V jeden večer som s Alexom viedla rozhovor. Typické otázky ako bolo v práci, čo na večeru, čo ďalej a tak, však určite to poznáte.

Som presne ten typ človeka čo strašne veľa premýšľa a zamýšľa sa nad všetkým. Alex si už zo mňa robí srandu a niekedy mu pekne leziem na nervy.

Obzvlášť keď večer v posteli vytiahnem, témy a otázky ktoré sú úplne zapeklite a Alex nad nimi potom premýšľa, a nemôže spať. Ale ani ja.

"Dnes máš tiež pripravené svoje otázky?" Podrýpol ma keď som si lihala do postele.

"Nie, dnes som uťahaná a nemám ani nejak náladu."

"Čo sa stalo?"

"Neviem. Mám pocit akoby som bola seknutá v kolotoči. Už mám dvadsaťjeden rokov a stále to isté už posledného polroka minimálne."

"Nad všetkým moc premýšľaš."

"Ja viem, Alex, ale ďakujem za pripomenutie."

"Nemyslel som to v zlom."

Nechala som to tak. Vzala som si mobil do rúk a pustila si seriál. Alex zatiaľ zaspal.

Noc bola upršaná. Žiadne prekvapenie, keďže už začala jeseň. Ani neviem, že bolo nejaké leto. Strašne to utekalo.

Niekedy by som chcela mať stroj času a vrátiť sa do minulosti. Nie aby som ju zmenila, ale aby som si daný moment užila viac naplno.

♦️♠️♥️♣️

Ahojte, áno viem, že časť je kratšia, lenže nechcela som to naťahovať zbytočnými scénami, plus som nechcela rozbiehať nové dianie, chcem si to ponechať do ďalšej kapitoly :)