Perfect life

8.kapitola

Celý deň som bola hrozne rozhodená. Nevedela som sa z toho momentu spamätať, ale Chris sa tváril akoby sa nič nestalo. Nerozumela som. Jedna moja časť mu chcela ísť vynadať, dokonca ho aj vyhodiť, ale druhá nechcela. Tá mala viac rozumu a vedela, že návrhára tak rýchlo nezoženie. Bola som z toho v keli.

Keď odišli, vydýchla som si. Konečne ma netažilo to, čo sa stalo. Vlastne sa nič nestalo. Možno len zveličujem.

Nechcela som to viac riešiť. Niekedy každý reaguje skratovo... Niekto nie je stavaný na stresové situácie..

Dúfala som, že to tak bude. Nechcela som si nič iné pripustiť.

Na ďalšie ráno, už pokojnejšia, som išla do práce. Simon a Eli si zvykli na bodyguardov, tak som nič neriešila.

Sadla som si do kancelárie a pozrela sa do kalendára. Do prvej prehliadky chýba týždeň a na mne to bolo vidieť. Bola som hrozne nervózna. Takéto akcie sú vždy stresové a na mne sa to dosť podpisuje. Viesť takúto firmu nie je len sranda. Aj keď ma to baví, je okolo toho mnoho problémov a všetko musí prejsť cez veľa ľudí...

Vedela som, že sa musím porozprávať s Chrisom. Práve preto som zavolala sekretárke nech to vybaví. Bolo ešte skoro, a tak som dúfala, že tu ešte nebude. Mýlila som sa. Bol tu a o pár minút vošiel do mojej kancelárie. Akoby sa nič nestalo.

,, Volala si ma? "opýtal sa nevinne.

,, Áno. Chcem vidieť všetky návrhy a aj vyrobené kusy. Musí byť všetko perfektné a prehliadka už je za dverami. Budeme s ňou trochu cestovať. Už mám dohodnuté viaceré mestá."povedala som a viac-menej kukala do papierov. Bola som dosť odmeraná.

Položil predo mňa papiere s návrhmi.

,, Dobre, mohla by si mi ale dať zoznam tých miest. Aby som vedel na čo sa pripraviť." povedal a postavil sa na odchod. ,, Čo sa týka tých kusov, tak to musíš prísť ku mne do ateliéru. Nie je bezpečné sa s tým len tak prechádzať po budove."

Povedal mi a ja som mu musela dať za pravdu. Nie je to najbezpečnejšie. Tak som teda musela súhlasiť, aj keď sa mi to moc nepozdávalo. Po pár minútach odišiel a ja som bojovala sama so sebou.

Asi dve hodiny som sa nakoniec odhodlala tam ísť.

Zaklopala som a vošla. Chris stál bez saka s vyhrnutými rukávmi na košeli a doladoval detaily na jednom zo šperkov. Nezaregistroval ma kým som si neodkašľala.

Dopekla! Viem na koho sa mi podobá. Otočil sa s úsmevom celý na mňa a dal si dole okuliare. Bol ako jeho kópia. Nechápem, prečo som si to predtým nevšimla.

,, Budeš tam len tak stáť alebo? "opýtal sa a ja som sa opatrne pohla smerom k nemu. Bolo to ako krásna predstava. Bohužiaľ úplne mylná.

Nič som nepovedala len som si popozerala šperky. Chcela som sa tak vyhnúť jeho pohľadu až som nevnímala a narazila doňho. On ma chytil za lakte a tým ma donútil sa mu pozrieť do očí.

,,Stalo sa niečo? "opýtal sa a ja som odvrátila pohľad. Nemohla som sa naňho pozerať. Nie ak v ňom vidím nkekoho iného, na ktorého pohľad bolí. Cítila som neviditeľnú ruku, ktorá mi stisla srdce. Bolo to až príliš skutočné.

,, Som v poriadku." povedala som s hlasom zastretým slzami a chcela od neho cúvnuť. Jeho ruky mi v tom však zabránili.

,, Nie si. Pozri na mňa." šepol a ja som to, po boji sama so sebou, urobila. A práve to sa stať nemalo. Keď som uvidela jeho oči, nedokázala som sa ovládnuť. Bol mu tak podobný.... A tie oči ma zabíjali zvnútra.

Chytila som ho okolo krku a pobozkala ho. Vedela som, že robím hlúposť, ale nedokázala som si pomôcť. Toto bolo silnejšie ako ja. Vždy.

Po minúte som sa od neho odtiahla a nechala ho tam samého stáť v strede miestnosti.

Ušla som do svojej kancelárie, kde som sa zamkla. Hodila som sa do svojho kresla a predýchavala to, čo som práve vyviedla. Dopekla!

Ako som mohla? Ako som mohla toto Jackovi spraviť? Môžem byť až tak hlupa? Ale ja.... Keď som si uvedomila tú podobu.... Nedokázala som sa ovládať. Dopekla!

Na rozčuľovanie som však viac času nedostala. Začal mi vyzváňať telefón, čo som takmer nezaregistrovala.

Zodvihla som, no na druhej strane mi nedali možnosť nejako zareagovať.

,, Dobrý deň, tu učiteľka vašej dcéri. Dnes poobede spadla z preliezačky a zlomila si ruku. Zobrali sme ju okamžite do nemocnice, ale pýta si vás. Chcela by som vás poprosiť nech prídete čo najskôr. " nič viac som nepotrebovala. Krv vo mne stuhla.
Sadla som do auta a o pár minút som bola pred nemocnicou. Keď som prišla do miestnosti, kde ležala moja dcéra, počula som len jej plač.

,, Princezná, už je dobre, už som pri tebe." priskočila som k jej posteli a zobrala ju opatrne k sebe do objatia.

,, Mami!" zvolala slabo a začala plakať do môjho trička. Verte mi, že najhoršie, čo môže rodič vidieť je trápenie svojich detí.

,, Už som tu. Bolí ťa to veľmi? Dali ti niečo proti bolesti?" opýtala som sa a dala jej pusu do vlasov. Odpovedala mi učiteľka.

,, Dali sme jej lieky, ale ešte nezabrali. Je len v šoku." hovorila dosť pokojne. Ja som pokojná nebola. Nie, keď išlo o moje dieťa.

,, Dobre. Chcem teraz vedieť ako sa ro mohlo stať. Platím nekresťanské peniaze za súkromnú škôlku, ktorá má len pár detí a nevie na jedno dať pozor?" zavrčala som.

,, Hrali sa na preliezkach a nedali si poriadne pozor. My sme za to nemohli. Bola to len jej nepozornosť."

,, Dobre. Ďakujem za zobratie do nemocnice. Nechajte ma s dcérou samú. "ona bola dôležitejšia ako nejaké učiteľky. S tými si to vybavím neskôr.

,, Princezná, veľmi ťa to bolí? To prejde. Neboj sa už to bude len lepšie." objímala ma tuho.

,, Mami, nemôžme ísť domov?"opýtala sa.

,, Musím sa porozprávať s pánom doktorom a potom pôjdeme. Dobre, princezná?"

Po krátkom rozhovore s ním, som malú zobrala na ruky a išli sme domov. Cestou zaspala, tak som ju chcela pred domom znovu zobrať na ruky.

Zastavili ma však ruky na mojom páse a niekoho bozk na rameno. Jack ma trochu odtlačil a sám ju zobral na ruky. Cítila som sa zle. Zle z dnešných udalostí a tiež z celého dňa.

Musela som sa spamätať, hoci viem, že ma minulosť raz doženie.

A potom to pekné nebude.