Flair Lancey

Prvá

Zamkla som svoju skrinku na konci chodby a vzdychla som si. Ďalší bežný deň plný bežných vecí. Normálny a nudný. Úplne rovnaký, ako dni väčšiny ľudí na planéte.

Zazvonilo na hodinu a mne z hrdla ušiel ešte hlbší povzdych. Fakt super, pomyslela som si a prekrútila som očami. Teraz ešte budem aj meškať.

Vybehla som na poschodie a zamierila do svojej triedy.

Niekto za mojím chrbtom si odkašľal. To ma prinútilo zastať a obzrieť sa.

„Ako vidím, zasa meškáš," poznamenal učiteľ.

„Hej, viete, môj kúzelný lietajúci autobus dnes meškal," prekrútila som očami. Asi to nebola práve najlepšia možnosť, čo povedať, ale bolo mi to jedno. Zvyčajne som nebola až tak veľmi sarkastická, no môj deň sa začal úplne príšerne. Pretože hneď, ako som otvorila oči som si uvedomila, že zase pomaly spadám do tej rutiny.

Učiteľ si vzdychol. „Nedám ti poznámku," pokrútil hlavou. „Choď do triedy," povedal a otočil sa mi chrbtom.

Ruksak som si na pleci vyhodila o niečo vyššie a ležérnym krokom som pokračovala vo svojej ceste.

Otvorila som dvere a ako som čakala, učiteľka ešte v triede nebola. Vzdychla som si a zložila som sa v poslednej lavici.

Kvôli mojim hlúpym očiam som nedokázala zaostriť na tabuľu. Možno by mi tie okuliare naozaj pomohli. Lenže to by som musela prehltnúť svoje ego a dať za pravdu niekomu inému. To som nedokázala.

Oprela som sa o stenu, nohy som si vyložila na druhú stoličku a sledovala som ten blázinec, ktorý panoval v triede. Niečo ma nútilo smiať sa na ich hlúposti. Aj napriek tomu, že od nás vždy všetci chceli, aby sme dospeli, stále sme boli len blbí pubertiaci. Nevedeli sme, ako sa máme správať normálne. To slovo sme nepoznali.

Nejaké pero mi preletelo tesne ponad hlavu, odrazilo sa od steny a s jemným buchnutím dopadlo na zem. Ledva som sa stihla skrčiť. Uškrnula som sa. Natiahla som sa po pero, schmatla som ho do ruky a hodila ho cez celú triedu. Zasiahlo triedneho šprta priamo do hlavy. Zarehotala som sa, aj keď ma niekde hlboko v srdci bodol osteň viny. Nemala som to urobiť. Uvedomovala som si, že ho šikanujú, nemala som mu pridávať bolesti. No aj napriek tomu som to spravila.

Pozrela som sa na neho. Nevyzeralo to tak, že by bol nahnevaný alebo smutný. Vyzeral skôr sklamaný. Asi mal príliš veľké očakávania. Za tých pár rokov, ktoré sme všetci spolu prežili v jednej triede sa už všetci dávno mali naučiť, že nikto z nás nemá potrebu sa zmeniť. Uškrnula som sa pri spomienke na tie trápne štyri roky, ktoré som s nimi prežila... Okamžite by som ich vymenila za niekoho iného, pomyslela som si. Bola to pravda. Keď som sa tak dívala na všetkých tých ľudí v triede, zistila som, že každý jeden z nich mi nejakým spôsobom prekáža.

Z tašky som vyhrabala malý čierny zošit v hrubej väzbe veľkosti A5. Otvorila som ho na strane, kde som naposledy prestala a tú veľmi duchaplnú a pravdivú myšlienku som si tam zapísala. Zavrela som ho a rýchlo strčila späť do tašky. Zdvihla som pohľad a tam som zbadala Scarlet. Najväčšiu štetku v našej triede. Pozerala sa na mňa spod svojich obrovských namachlených mihalníc a mračila sa. Jej dlhé blond vlasy výrazne kontrastovali s čiernym topom a minisukňou rovnakej farby. Vydrbaná barbie... Mračila sa na mňa, ruky mala založené vbok a vyzerala, že každú chvíľu vybuchne. Ak by nemala na ksichte toľko mejkapu, možnože by bola celá červená...

„Nemrač sa, princeznička. Budeš mať vrásky," znova som si ju premerala. „Čo sa stalo s tvojimi ružovými šatami? Myslela som si, že dnes si donesieš do školy aj korunku."

Ruky zaťala v päste a tisla si ich k telu. Tá je teda poriadne nasratá... Asi sa musela veľmi ovládať, aby mi jednu nevrazila. Ha, to by bolo vtipné.

„Kľud, hádam nebudeš svoju ozajstnú tvár ukazovať pred ostatnými ľuďmi,"zaškerila som sa, keď som videla, ako každé moje slovo stupňovalo jej hnev. Chcela som vedieť, čo sa stane.

„Čo proti mne máš?" zavrčala. „Nič som ti neurobila, ty... ty..."  Zdvihla som prst a zastavila tým jej nezmyselné koktanie. „Omyl. Stojíš tu."

„Ty si taká... taká..."

„Neznesiteľná?" tipla som si. „Tvoja slovná zásoba je hrozná. Nechceš si niekedy skúsiť prečítať knihu?" Nebola to práve tá najlepšia urážka, vedela som, že mám na viac, ale akosi mi dochádzali slová. Tak často som urážala jej vzhľad a povahu, že už som si nebola istá, či som vôbec originálna.

Znova zavrčala, prižmúrila oči a pozrela sa na mňa. „Toto budeš ľutovať," sykla a otočila sa na päte. Mala topánky na vysokých opätkoch. V tej chvíli som si veľmi priala, aby spadla.

„Hej, princeznička!" zavolala som na ňu. „Čo si odo mňa vlastne chcela?" Uškrnula som sa.

Pomaly sa otočila a venovala mi jeden falošný presladený úsmev. „Predsa tvoju úlohu. Neboj, nie som zase až taká hlúpa, aby mi nedošlo, že ju nemáš." Usmiala sa ešte širšie, keď zbadala môj výraz. Zostala som v nemom úžase. Nedokázala som jej na to nič povedať. Vyhrala našu hádku, mala posledné slovo. Síce som viedla minimálne o tristo bodov, aj tak ma to prekvapilo. V hrudi som cítila veľmi zvláštny pocit. Prehra mala naozaj trpkú príchuť.