Flair Lancey

Dvadsiata štvrtá

Asi som nemala matikárku odignorovať... Lenže ma hrozne štve, ak sa o mňa niekto z dospelých priveľmi zaujíma. Ja viem, je to totálna sračka. Ale ak niekto prejaví záujem, môže to znamenať len dve veci. Hnev alebo ľútosť. A ani jedno z toho nebolo dobré. Ani jedno nebolo dobré pre mňa. Ľútosť znamenala, že mi niekto chce pomôcť... Aj keď ja o pomoc vôbec nestojím. Hnev znamenal, že mám problémy. A o tie pre zmenu nestála moja mama. Mala dosť práce s robotou, nemala čas riešiť moje malicherné výstrelky.

Úplne presne si dokážem vybaviť výraz jej tváre, keď mi prvý raz prišlo domov písomné pokarhanie triednym učiteľom. Tá zúrila... Nerozumela tomu. Ona, vzorné a poctivé dieťa, vždy slušná a dobrá splodila takéto zlo.

„Zlo, ktoré sa v tebe skrýva je prehnitejšie, než zlo Satana," povedala mi vtedy. Tvár mala úplne vážnu, no v očiach jej iskril hnev. Už vtedy som pochopila, že ma totálne neznáša. Už vtedy ma bavilo neposlúchať ostatných, pomyslela som si a uškrnula som sa. Síce som nerozumela všetkým tým dospeláckym sračkám, nevedela som, prečo sa rodičia každý deň hádajú a kričia na celý dom a ani som len netušila, že som to nespôsobila ja, ale už vtedy mi sebavedomie nechýbalo a namýšľala som si, že to ja som dôvodom nešťastia všetkých ostatných.

Keď sa nad tým niekedy zamýšľam, asi som naozaj bola taký malý Satan. Tešilo ma pozerať sa na ľudské utrpenie.

Raz som videla, ako auto prešlo našu mačku. Mohla som mať tak osem rokov. A namiesto toho, aby som začala plakať a úplne sa z toho zosypala,  ako všetky deti v mojom veku, som sa začala hystericky smiať. Rodičia ma hneď na nasledujúci deň vzali ku detskému psychológovi. Myslím, že vtedy sa to všetko začalo. Vtedy sa začali naši hádať, vtedy som si začala robiť, čo sa mi zachcelo, pretože ani jeden z nich nedával pozor, vtedy som začala byť tým Satanom. Možno som ním vždy bola, napadlo mi. Len to zlo bolo niekde veľmi hlboko skryté a čakalo na príležitosť vystrčiť hlavu...

Uškrnula som sa. Zrazu ma niekto poklopkal po pleci. Nedala som nijako najavo, že ma to veľmi vystrašilo. Otočila som sa a na tvár som si nasadila vlažný úsmev. Niekedy ma prekvapovalo, ako môžem byť taká falošná. Asi to mám po matke.

„Nazdar," pozdravila som.

„Čau, rebelka," uškrnul sa Will a objal ma okolo pliec. Uškrnula som sa a striasla jeho ruku. „Tak mi napadlo," pokračoval a strčil si ruky do vreciek. „Vieš, čo máme mať tú úlohu na zajtra? Tú esej na angličtinu?" spýtavo sa na mňa zahľadel. Prikývla som. Na jazyk sa mi tlačilo asi milión otázok, napríklad kde trčal a prečo mi nepovedal, že dnes sa ide poza školu, ale prehltla som svoje ego a tvárila som sa, že ma to vôbec neponížilo a nestrápnilo.

„Ako si to urobila?" zaujímal sa. Takmer som vybuchla do smiechu. Tú esej som napísala tak dávno, že už som si ani poriadne nepamätala, o čom to vlastne malo byť. Ako sa poznám, určite som to odflákla.

Pokrčila som plecami. „Popiči krásne," pochválila som sama seba a na tvári sa mi usadil namyslený výraz. Uškrnula som sa.

„Ja som to ešte ani nezačal robiť," priznal sa. „Pomôžeš mi s tým?" Teraz už som to naozaj nevydržala. Začala som sa smiať. „Ja...ja... a-a..." snažila som sa vykoktať pomedzi smiech. „Ja...a... po... môcť... te-tebe...?" Snažila som sa upokojiť, ale nešlo to. Začala som sa smiať ešte viac. Zdalo sa mi to také neuveriteľné. „Tak... toto je fakt... popiči," povedala som pomedzi smiech. Pochybovala som, že mi rozumie.

Chcela som sa prestať smiať, vážne som chcela! Ale nedalo sa to. Ja a pomôcť mu s úlohou? Čo som? Znovu som sa rozchichiotala. Chytila som sa za brucho. Trocha ma od toľkého smiechu bolelo v hrdle.

Po pár sekundách som sa nakoniec predsa len upokojila a neveriaco som sa na neho zadívala. „To nemyslíš vážne?" spýtala som sa, potláčajúc ďalší nával smiechu. Bola som vo fáze, kedy mi prišla smiešne každá blbosť, takže som sa ani nečudovala, že ma taká sračka, akou bolo toto dokázala tak doraziť.

Will sa na mňa zamračil. „Nie."

Uškrnula som sa. „Nepomôžem ti. Ja určite nie. Nemám v úmysle plytvať svojím drahocenným časom na to, aby som ti pomáhala s niečím, čomu sama nerozumiem, kurva. Na to je môj čas príliš cenný." Will pokrčil ramenami a tváril sa, ako keby sa nič nestalo. A vlastne sa ani nič nestalo.