Flair Lancey

Päťdesiata druhá

„Hej, rebelka, čo myslíš, čo budeš robiť, až budeš dospelá?" Jeho hlas ma vytrhol z uvažovania o podstate tínedžerov a donútil ma sústrediť sa na to, čo prežívam teraz. Všimla som si, že jedno z mojich slúchadiel drží v ruke a hrá sa s káblikom. Jeho otázka ma zarazila, ale donútila som sa nad tým trocha zamyslieť. Nikdy som nerozmýšľala, čo by som chcela robiť. Ak by som sa snažila, možno by som to na vysvedčeniach vždy dokázala vytiahnuť aspoň na dvojky, ale bola som si istá, že teraz už s tým nič moc nespravím. Nemala som veľa možností, kam ísť po základnej, čiastočne aj kvôli mojim výsledkom v škole. Vždy som tak trocha dúfala, že mama povie, na ktorú školu mám ísť a nebude sa o tom so mnou nijako dohadovať. Tak by som nad tým nemusela premýšľať; jednoducho by som šla na prijímačky na školu, ktorú by mi vybrala mama a koniec debaty. Ale ona sa o ničom takom nezmienila a začínala som sa obávať, že moja zmenená mama odo mňa už nikdy nebude nič očakávať... Jednoducho povedané, všetko to je v piči, uzavrela som a snažila som sa sformulovať nejakú zmysluplnú odpoveď pre chlapca so zelenými očami.

„Netuším," vyšlo mi nakoniec z úst. Nebolo to nič múdre ani originálne, ale aspoň to bola pravda. „Čo ty?" Prišlo mi neslušné neopýtať sa a naviac, bola som vďačná za každú možnosť dozvedieť sa o ňom niečo nové.

Chlapec so zelenými očami sa široko usmial. „Chcel by som byť doktorom." Hlas síce mal primeraný na svoj vek, ale veta, ktorá mu vyšla z úst bola pre mňa absolútne nečakaná. Poznala som ho síce len dva dni (a možno aj dlhšie! Kde som, dokelu, videla tie zelené oči?!), ale myslela som si, že už sa mi podarilo poskladať celú skladačku jeho osobnosti. Ako som však zistila, mýlila som sa. Mýlila som sa až skurvene moc často, to sa musí uznať, pomyslela som si a hľadela som na chalana, o ktorom som si myslela, že je drsný, sebecký a ústa má plné nadávok, ale pritom chce byť doktor. Chlapec so zelenými očami, ktorý za ten čas, čo ho poznám viackrát prevrátil očami a odfrkol si, než povedal milého slova sa chcel stať doktorom. On chcel pomáhať ľuďom. Chcel ich zachraňovať. A ja? Ja som nevedela ani to, čo budem mať dnes na obed. No kurva, to je riadne v piči, pomyslela som si a neubránila som sa hlbokému povzdychu.

„Čo je?" spýtal sa a vystrúhal grimasu, ktorá ma donútila začať sa smiať.

„Nič," pokrútila som hlavou a vybuchla som do smiechu. Neviem, čím to bolo, ale pripadalo mi hrozne vtipné, ako sa na mňa díva. Ako keby som nebola ako ostatní, ako keby som bola iná... Jasné a ten jeho ksicht. „Nemôžem z teba," povedala som mu úprimne a rozrehotala som sa ešte viac. Jeho tvár a spôsob, akým ho vedel sformovať do zvláštneho výrazu ma dostávala do kolien. Radšej som mu vytrhla z ruky káblik a druhý si vytiahla z ucha, aby som aspoň niečím zamestnala ruky aj myseľ, len aby som nemusela myslieť na to, že čím dlhšie ho poznám, tým viac sa mi páči. Tie necelé dva dni mi pripadali ako celá večnosť. Zdalo sa mi, akoby od včerajšieho rána ubehla celá večnosť, akoby sa odvtedy svet otočil minimálne miliónkrát a nie len raz. Mala som pocit, že chlapca so zelenými očami, ktorému stále nedokážem prísť na meno poznám už strašne dlho. Niekde hlboko vo svojom srdiečku som si zahanbená a ohromená trápnosťou situácie až priveľmi dobre uvedomovala, že okrem Willa pomaly spadám do lásky ku ďalšiemu chlapcovi.

Zarazila som sa a prestala som kráčať. Mám vôbec ešte Willa rada? Aj po tom všetkom, čo mi spravil? Stojí vôbec za to? Ani som si neuvedomila, že som zastala, kým sa mi do uší nedostal jeho hlas. Teda, skôr jeho smiech. Pozrela som na neho a musela som sa uškrnúť. V rukách držal mobil, ruky mal zdvihnuté v nechápavom geste a stál niekoľko metrov predo mnou. Pozeral na mňa a z úst mu vychádzal ten najkrajší smiech, aký si človek dokáže predstaviť. Jeho oči doslova žiarili a ja som si v tej chvíli myslela, že je to najšťastnejší človek na svete. Bol slobodný a bezstarostný. Rovnako ako všetci tínedžeri sa netrápil nad tým, čo bude za päť minút, jednoducho si užíval všetko, čo sa dialo teraz. A aj keď som sa tomu bránila, musela som si priznať, že sa mi až skurvene moc páči. Pozerala som sa na neho, smiala som sa spolu s ním a premýšľala som, ako ma vníma. Či len ako mladšiu sestru, ako verného psíka, ako dobrú kamarátku, alebo nejako úplne inak. Nikdy som nebola ako väčšina kuriev z našej triedy a nikdy som nedúfala v to, že by som sa nejakému chalanovi mohla páčiť, ani pri Willovi som nedúfala. Ale teraz, po prvýkrát vo svojom živote som chcela, aby si ma tento pekný chlapec so zelenými očami všímal viac než ostatné dievčatá.