Flair Lancey

Tridsiata siedma

Po celý zvyšok školy som myslela na tie nádherné zelené oči. Nedokázala som si pomôcť, akýmsi zvláštnym spôsobom ma priťahovali. No, to vlastne nie je celé, pomyslela som si. Musela som si pripustiť, že sa mi celkom páčil. Bol pekný, to bola pravda. Mal krásnu tváričku a ešte krajší úsmev a... No do piče, už vravím jak Charlotte. Kurva.

Pokrútila som hlavou a zadívala som sa na svoj obed. Nevoňal ani nechutil moc dobre. Vlastne nechutil nijako. Ale bola som dosť hladná... Rýchlo som to zjedla a odniesla som tanier.

Heaven bola predo mnou. Začula som, ako kričí hlasné ďakujem kuchárkam a s úsmevom odchádza od okienka. S nechápavým výrazom som na ňu hľadela. Chcela som sa jej spýtať, prečo poďakovala za takú sračku, ale radšej som si to nechala pre seba. Niektoré veci proste nikdy nepochopím... Pokrútila som hlavou a s pohľadom prilepeným na mobile som kráčala ku svojej skrinke. Prechádzala som si všetky príspevky toho chudáka, ktorý našiel môj denník a pod fotkami z neho označil ľudí, ktorých som tam spomínala. Po niekoľkých fotkách som to vzdala. Ten človek bol totálny úbožiak. Nechápala som, ako môže niekto taký v priebehu niekoľkých minút obrátiť všetkých mojich takzvaných „priateľov" proti mne. Ten idiot asi nemá čo robiť, alebo čo...

Hnev ma už opustil úplne, ale ešte stále to niekde hlboko vo mne pod pokrievkou vrelo a čakalo na vhodnú príležitosť všetkým ukázať tú beštiu, ktorá sa vo mne skrýva.

Zastala som, hneď ako som zbadala pri skrinkách mojich spolužiakov. Úplne som zmeravela a nejako som nevedela, čo spraviť. Ísť či neísť? Zostať alebo zdrhnúť?  Odfrkla som si a prevrátila som oči. Nemôžu mi nič spraviť, pripomenula som si. Nikto z nich na to nemá dosť odvahy.

Sebavedomo som vykročila ku skupinke spolužiakov a predierala som sa ku svojej skrinke.

„Pozor, všetci, najväčšia suka všetkých čias ide!" skríkla Scarlet  a začala sa hystericky rehotať. Ostatní sa k nej pridali. Hľadela som na nich ako na bláznov. Nechýbal mi zmysel pre humor, na rozdiel od Scarlet som ho mala na rozdávanie, ale naozaj som nepochopila, na čom sa všetci tak ujebávajú.

„Jediná suka si tu ty, Scarlet, tak drž hubu," odvetila som a odomkla svoju skrinku. Ich uprené pohľady mi liezli na nervy. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Otočila som hlavu a pozrela som sa na nich. Dívali sa na mňa, ako keby som ja bola blázon, ako keby som bola ja tou, čo úplne stratila rozum. Zamračila som sa na nich. „Čo je? Čo sa tak kukáte? Nemáte nič lepšie na práci?"

Znovu sa všetci rozosmiali. Vyhodili si batohy na plecia a so smiechom odchádzali. Na rohu sa na mňa otočil Will. Držal Scarlet za ruku. Akosi som nerozumela, prečo mi to spôsobuje takú neskutočnú bolesť...

Zadívala som samu do očí a pohľadom som ho vyzývala, aby niečo urobil, aby niečo povedal.

„Kedy si sa tak veľmi zmenila?" opýtal sa. Pokrútil hlavou a spolu so Scarlet sa znovu otočili na odchod. Odvrátila som od nich pohľad. Nenávidela som vzťahy. Hlavne, ak boli také falošné, ako ten medzi Willom a Scarlet. Ale...

Kurva, ja že som sa zmenila? A kedy? Za ten jeden deň, kedy sa všetci dozvedeli, aké sračky si píšem do denníka? Odfrkla som si. Nedávalo to zmysel. Bola som stále rovnaká. Nezmenila som sa.

Ten denník si píšem už vyše roka. Kurva... Nebola som iným človekom. Len som k ostatným nebola až tak úprimná. No a čo? Veď je to môj život... Pokrútila som hlavou. Kurva, ale denníky sa neberú. Kurva, veď to je moje... Prevrátila som oči a obula som sa. V mojej hlave som znela ako malé urevané decko, ale bolo mi to asi tak ukradnuté, ako mi bola ukradnutá moja mikina, ktorú som dnes už asi päťkrát pustila na zem.

Obliekla som sa a znovu som skrinku zabuchla.

Jasné, ale čo by človek od takých primitívnych idiotov čakal, všakže. Nič iné, len primitívne správanie. „Jebnutí kokoti," zamrmlala som a dala som si na chrbát ťažkú školskú tašku. Do uší som si napchala slúchadlá a zapla som hudbu. Dúfala som, že aspoň tá mi pomôže prekonať obrovské znechutenie nad všetkými mojimi kamošmi, ktorí sa na mňa vysrali akonáhle zistili, že ich neznášam.

Všetko je to také falošné! Všetci sme takí falošní... Ha, keby aspoň niekto vedel, prečo to tak je, uškrnula som sa a uprela som pohľad do zeme. Chodbou som prešla až do vestibulu školy a vyšla som von na chladný vzduch. To by naozaj bolo celkom fajn...

Dobieham zameškané dni. 😂😂 Dúfam, že sa vám príbeh ľúbi zatiaľ. ❤️❤️ Aké ste mali Vianoce? Môžte mi napísať. 😊❤️ Ľúbim vás ❤️❤️

Majte krásny deň

BigSpace