Flair Lancey

Sedemdesiata ôsma

Mykla som plecami a sklopila som pohľad do zeme, ruky som si strčila do vreciek, snažiac sa tváriť, že mi je to fakt ukradnuté. (Otázkou však zostáva... bolo tomu naozaj tak? Vážne mi to bolo tak veľmi jedno?)

„Flair..."

Na sekundu som na neho pozrela, no potom som znova odvrátila zrak. Bolo mi akosi zvláštne. Cítila som sa zvláštne. Nebol to taký ten klasický pocit v bruchu, ako keby mi v črevách pobehovali stovky motýľov. Zrazu som bola hrozne pokojná. Aj ten dych, to, ako sa mi voľakedy hrozne ťažko dýchalo, keď bol tak blízko pri mne... Aj to bolo preč. A jediná vec, ktorú som dokázala cítiť a na ktorú som sa vedela sústrediť bol ten nekonečný pokoj, ktorý vychádzal ktovie odkiaľ.

Bolo to veľmi, veľmi zvláštne.

Ešte nikdy som sa takto necítila. Ani len podobne.

Dvihla som zrak k nebu a len som hľadela na vločky, ktoré pomaly schádzali z neba, postupne mi dopadali na tvár aj na oblečenie (aj na moje obľúbené tenisky, ktoré boli totálne mokré – a asi by som sa mala zaoberať tým, ako sa čo najrýchlejšie dostať domov, aby som neprechladla ešte viac, ale nie – nie, nie, nie, nie, nie, nie, ono to nešlo...), chvíľku na mne pobudli a hneď sa roztopili.

Nikde v okolí nebolo ani len živej duše, studený vietor sa hral v korunách stromov, to ticho už nebolo také ohlušujúce, ako pred chvíľkou a ten pokoj...

Ten nebeský pokoj...

Vôbec som tomu nerozumela. A asi som tomu ani nechcela rozumieť. Bolo mi to jedno.

Teraz som už bola pripravená.

Na úplne čokoľvek.

Mala som pocit, akoby som mala moc zastaviť akúkoľvek urážku, ktorá ku mne doletí od mojich niekdajších kamarátov, akoby som dokázala všetky tie ich sprosté hnevlivé pohľady odraziť, akoby som sa dokázala od všetkého toho chaosu oddeliť a žiť si sama so sebou, bez toho, aby ma trápil názor ostatných.

Mala som pocit, akoby som už viac nepotrebovala nadávky na vyjadrenie mojich pocitov. Vlastne, začala som si pripadať hlúpo.

Ja... sama sebe... a hlúpo.

Pokrútila som hlavou.

Bolo to naozaj veľmi zvláštne.

Znova som sa zadívala na neho, zadívala som sa mu priamo do očí a musela som sa usmiať.

Neviem, prečo som si to nevšimla skôr. Možno som bola len priveľmi zaslepená sama sebou a túžbou po pomste.

Ktorá by mi nakoniec aj tak nič nepriniesla...

Najradšej by som sa zasmiala sama nad sebou. Čo sa to so mnou dialo? Boha. Akosi som zmäkla.

„Hej, Flair?" oslovil ma.

Hľadeli sme si do očí, no ani jeden z nás nič nepovedal.

„Prepáč ty mne," šepla som a nasadila kajúcny výraz. Tie slová zo mňa išli akosi priľahko – na to, že ešte prednedávnom by som niečo ako „prepáč", „mrzí ma to" či „je to moja chyba" vyslovovala s opovrhnutím, mysliac si, aké je to zbytočné.

On sa však na mne len zasmial a objal ma.

Mierne prekvapene som ustrnula, no potom som mu objatie opätovala.

„Flair," znova sa zasmial, „nemusíš sa mi ospravedlňovať. Okej?"

„Okej," prikývla som a objala som ho tuhšie. „Mám ťa rada," šepla som a akosi dúfala, že ma nepočul. Alebo, v tom lepšom prípade, že sa rozhodne nereagovať na moje slová.

No namiesto toho, aby niečo povedal, sa odtiahol, chytil ma za plecia a skúmavo na mňa hľadel. Nakoniec sa usmial a vyzeralo to, že chce už-už niečo povedať. 

Lenže ja som presne v tej chvíli nahrabala nejakú tú odvahu, postavila som sa na špičky – a vtedy pre mňa nebolo dôležité nič iné, iba tá chvíľa, nemyslela som na nič iné, nemyslela som na všetkých tých blbcov, ktorí ma zradili, nemyslela som na nič iné, ani na našich ostatných priateľov, ani na to, čo sa bude diať, nemyslela som na nič iné, len na to, čo sa práve chystám urobiť a...

A pobozkala som ho.

Teda – vedela som, že medzi nami ostalo veľmi veľa vecí nevyjasnených a že sme sa ešte museli o všetkom možnom porozprávať...

Ale akosi som na to nemyslela.

Jediné, čo som dokázala vnímať, bolo teplo jeho objatia, naše spojené pery a ten zvláštny pokoj, ktorý sa mi rozlieval v tele.

Takže, premýšľala som, toto je teda tá láska?

No, zase som to dlho flákala s týmto príbehom, ale časť je konečne na svete. :D Viem, že tieto časti sú krátke, ale už to nejako chcem ukončiť. Mne by sa to úprimne dosť ľúbilo aj ak by to ostalo ukončené takto otvorene :D

Zatiaľ sa majte krásne a ktovie, možno ešte napíšem epilóg :D a ak aj nie, hádam sa vidíme u ďalšieho príbehu ❤

BigSpace