Flair Lancey

Štyridsiata druhá

Zarážala ma jej neistota. Každé jedno slovo, ktoré vypustila z úst, znelo potichu, jej hlas vôbec nebol taký silný, ako pred pár minútami.

„Ďalšia očividná a úplne zbytočná vec," skonštatoval chalan so zelenými očami. „A ako som čakal, je to-"

„Drž hubu," prerušila som ho. Náhle som sa zasekla. Ešte stále nepoznám jeho meno, uvedomila som si, keď som ho chcela osloviť. Pozrela som na Heaven. „Ty, rozprávaj," vyzvala som ju. No ona pokrútila hlavou. „Okej," vzdala som sa. „Bol to dobrý nápad."

Chalan si odfrkol. „No jasné."

Zamračila som sa. „Drž hubu!" okríkla som ho. „Myslím, že by sme-"

„Tváriš sa, ako keby niekoho v tejto miestnosti zaujímal tvoj názor." V hlase mu znel sarkazmus a spôsob, akým sedel na mojej stoličke jasne dokazoval, že mu je ukradnuté všetko, čo sme dnes povedali, akoby nerozumel, že od tohto stretnutia tak trocha závisí môj spoločenský život.

„Snažím sa len povedať, že by sme mali-"

„Snaž sa a možno sa ti to raz aj podarí," prerušil ma a zatočil sa na mojej stoličke.

„Drž už, kurva, hubu!" skríkla som. Nenávidela som, keď ma niekto nepočúval. Tento chalan s nádhernými očami na mňa totálne sral a mne sa to prestávalo páčiť. Ten malý egoistický zmrd prišiel k nám domov s tým, že mi chce pomôcť, alebo čo za sračky to vravel a teraz sa tu krúti na stoličke, tvári sa ako kráľ celého sveta a kritizuje všetko, čo spravím. „Takže, ako som chcela povedať, musíme-"

„Nikto nič nemusí, sme slobodná krajina," skočil mi do reči a na tvári samu roztiahol široký úškrn. Prižmúrila oči a nepekne som na neho zazrela.

Postavila som sa a priblížila som sa ku nemu. „Teraz ma dobre počúvaj, ty hlupák," pichla som mu ukazovákom do hrude. „Toto je môj dom, tu som doma ja. Nebudeš mi skákať do reči a robiť si, čo chceš len kvôli tomu, že si nevychovaný a bezohľadný kokot," prižmúrila som oči. „To si môžeš robiť doma. A ak nerešpektuješ moje pravidlá, radšej vypadni, skôr než ti jednu vrazím." Snažila som sa v ňom vzbudiť strach a hrôzu, no on sa stále len uškŕňal.

A potom sa všetci čudujú, že som vždy na niekoho nasratá...

Nadýchol sa a pozrel na mňa. Chcel niečo povedať, ale ja som zdvihla prst a začala vravieť prvá.

„Myslíš si, že si kráľ sveta a to ma hrozne serie a-"

„Asi je to preto, lebo si si myslela, že kráľovnou si ty," skonštatoval. Už vôbec nemal taký namyslený hlas. Akoby sa všetko jeho sebavedomie vytratilo a zostal predo mnou len smutný chlapec unavený zo svojho života.

Jeho slová ma zasiahli do srdca a aj keď som si to odmietala pripustiť, mal pravdu. Hnev sa vytratil a zostali vo mne naozaj zvláštne pocity. Najradšej by som ho utešila, no nevedela som ako. Najradšej by som ho zmlátila, ale nechcela som rozrušiť Heaven.

Heaven... Pozrela som na koberec na miesto, kde ešte pred malou chvíľou sedela.

„Kde je Heaven?"

Chalan zdvihol hlavu a pozrel na mňa. „Čože?" Zamračil sa.

„Kde je Heaven?" zopakovala som. „Pred chvíľkou tam sedela," ukázala som na koberec. Jediné, čo tam po nej zostalo bol balíček voňavých vreckoviek.

Chalan na mňa nechápavo pozrel. „No, odišla," pokrčil plecami.

„Čože?" nerozumela som tomu. „Prečo si nič nepovedal?" Prečo nič nepovedala?

„Myslel som si, že si si to všimla." Znovu sa krútil na stoličke ako nejaké malé decko.

„Piči, ty si debil," zamrmlala som a vytiahla som z vrecka mobil. Na lište upozornení mi svietila správa od Heaven. Rýchlo som ju otvorila a prečítala: Musela som rýchlo ísť, na niečo som zabudla. Prepáč, veľmi ma to mrzí.

Namrzene som mobil šmarila na posteľ a ľahla som si na koberec. „Čo teraz?" spýtala som sa a pozrela som na neho. Prevrátila som sa na brucho a podoprela som si hlavu rukami, aby som na neho lepšie videla.

Vytiahol z vrecka mobil a začal sa niečo hrať.  

Pokrčil plecami. „Nič."