Flair Lancey

Šesťdesiata prvá

Najviac, ako mi to dovoľoval vankúš, som pokrútila hlavou a úplne tým zabila predstavu, že ja a moji noví priatelia spolu strávime ešte ďalších pár hodín.

Heaven sa otočila a kráčala ku dverám, ale vtom sa ozval chlapec so zelenými očami: „Počkaj, Heaven, musím vám trom ešte niečo povedať."

Kroky sa zastavili. Prevrátila som sa na chrbát a s tvárou určite červenou od plaču som sledovala chlapca so zelenými očami. Periférne som videla, že Leo stál vedľa Heaven a obaja sa uprene dívali na nás. Nedokázala som si však naplno uvedomiť, čo sa deje. Jediné, čo som dokázala spraviť bolo pozerať do tých krásnych zelených očí, ktoré boli len malý kúsok odo mňa. Znovu mi napadlo, aké by to asi bolo, ak by ma pobozkal. Takmer celý mesiac som na to nemyslela. Takmer celý mesiac sa mi darilo odolávať myšlienke, že by medzi nami mohlo byť niečo viac, než len priateľstvo. Možno by to aj spravil (o tom som silno pochybovala), no určite by to neurobil pred niekým iným. Určite by to neurobil pred Leom a Heaven... Ale jeho pohľad ma nútil namýšľať si také sračky. Akože, jasné, dakedy som bývala niekto, dakedy som bývala populárna, dakedy som bývala to dievča, s ktorým sa chceli všetci priateliť. Vtedy by som ho možno odmietla, ako pár iných chalanov, ktorí mi v noci cez Messenger písali, ako veľmi sa im páčim. Vtedy, keď som ešte verila, že Will je ten človek, ktorý sa mi páči. Ale teraz? Teraz, keď viem, aké sú ľudia falošné svine, ktoré len čakajú na moment, kedy mi zabodnú dýku do chrbta? Teraz som si nebola istá, čo vlastne chcem. Vzťahy v pätnástich mi vždy pripadali strašne divné. Ale keď cítim to, čo cítim pri tomto chlapcovi, ktorý je vnútorne zmätenejší než ja, som si istá, že to nie je zasa až taký shit, ako som si myslela. Mala som neskutočnú chuť sa ho dotknúť, mala som pocit, akoby to bola jediná vec, na ktorú som čakala. Aby som sa mohla dotknúť jeho rúk, aby som mohla prechádzať bruškami prstov po jeho tvári, aby som sa mohlandotknúť jeho líc, pier, očí... Chvela som sa od strachu, keď bol tak blízko pri mne. Nešlo o to, či by sa ma nakoniec rozhodolbpobozkať, alebo nie (dobre, možno trošku išlo aj o toto), ale skôr to bol taký ten zvláštny pocit v mojom žalúdku, ktorý som zacítila vždy, keď som sa mu pozrela do očí. Ten pocit bol niečo, pred čím ma moja myseľ varovala a čomu sa snažila zabrániť. Myslím, že strach ma opantal aj kvôli tomu neznámu. Bála som sa neznáma. Nemala som rada, keď som si v mojom veku musela zvykať na niečo nové. A tento nový, nepoznaný pocit, na ktorý som si musela zvyknúť a ktorý sa doteraz objavil len keď som bola s jedným jediným človekom – ktorého meno som ešte stále nevedela, ak by to niekoho zaujímalo –, to bolo ako moja zhmotnená nočná mora. Najhoršia nočná mora na svete. Už dosť v piči som bola len z toho, že sa mi díva do očí. Tie jeho skurvene krásne oči, tá nádherná zelená farba, v ktorej som sa strácala, tie jeho prijebane krásne zelené oči, tá jasná zelená, ktorá ma úplne pohlcovala, to bolo niečo, čo ma k nemu ťahalo. Jeho krásny úsmev, v ktorom boli, rovnako ako v jeho očiach, zároveň smútok a šťastie, šibalská tínedžerská iskra a starecká múdrosť. To, že bol naozaj pekný, nielen vonkajškom, ako Will, ale aj vo vnútri, to bolo naozaj neuveriteľné. Netušila som, že niekto taký môže existovať a už vôbec nie, že niekto taký by mal záujem sa so mnou dobrovoľne priateliť. Vyžarovalo z neho niečo, čo by som opísala ako životnú múdrosť, ktorú majú podľa mňa len starí ľudia. Odhliadnuc od toho, že hrešil ako pohan, dal by sa zaškatuľkovať ako „múdry"... Múdri ľudia sa so mnou nebavili. Nikdy. Vraj lebo som bola pod ich úroveň. Ale tento človek, tento chlapec, ktorý ma prinútil premýšľať, prečo je niekedy smutný a niekedy šťastný, tento človek, ktorý ma donútil zamyslieť sa aj nad niekým iným než len nad sebou, tento milý a zlatý človek sa so mnou kamarátil. A ja vlastne ani neviem prečo. Samozrejme, nebolo to len o tom nádhernom úsmeve, hlbokých očiach, peknej tváričke a charaktere. Bolo to aj o spomienkach. O nejakom okamihu z môjho života, o letmej spomienke, ktorá sa mi vybavila vždy, keď som sa na neho pozrela. Či už to bol výhľad na náš starý dom, v ktorom bývali starí rodičia a kde sme vždy trávili veľa času, alebo to boli nejaké náhodné úryvky z rozhovorov či kníh...

Jedno mi bolo jasné. Tohto chlapca odniekiaľ poznám. Bolo mi to jasné od prvého momentu, ako sme sa stretli a ja som mu pozrela do očí. Ale za celý ten mesiac som nedokázala prísť nielen na jeho meno, ale ani na to, kto by to mohol byť a odkiaľ som si ho pamätala.

„Myslím, že viem, kto ti vzal denník."