Flair Lancey

Dvadsiata druhá

Bez notebooku bol môj život nudný. Bez zápisníka je môj život nudný... Celý deň v škole som nad tým premýšľala. Nadávala som sama sebe a čudovala som sa, ako je možné, že som sa ešte neunudila k smrti.

Charlotte, Jonny, Will ani Scarlet sa nasledujúce ráno neukázali v škole a neboli tam celý deň. Niečo sa mi na tom nezdalo aj keď pravdou bolo, že som vždy podozrievala ľudí zo všetkého možného, aj z toho, čo neurobili. Čo asi tak robia? preháňalo sa mi v mysli. Štvalo ma, že mi ani jeden z nich nenapísal a nepozval ma. Neskutočne ma to vytáčalo. Charlotte a Will sú moji najlepší kamoši. Scarlet by asi nebola veľmi nadšená, ale koho zaujíma jej názor?

Bola som na nich nahnevaná. Obom som im napísala nie veľmi milú správu, v ktorej som ako žiarlivá frajerka opisovala všetky razy, kedy som ich ja zobrala so sebou a oni mňa nie.

Vzdychla som si a tak trochu skľúčená som vošla do triedy. Bezducho som si sadla do zadnej lavice a takmer každých desať sekúnd som kontrolovala mobil, či mi niekto z nich neodpísal.

Pri predstave, ako sa Will so Scarlet niekde olizujú a chodia poza školu som pokrčila nosom. Will, prečo len si vždy vyberieš najväčšiu štetku na škole?

Spomenula som si na jeho včerajšie slová. „Dávaj si pozor, rebelka. Kráľ školy je naspäť..." Možno tým myslel, že má v pláne nechať každé druhé dievča, aby sa doňho zabuchlo a potom ju bez milosti a s chladným výrazom v očiach odkopnúť. Bezduchý výraz na mojej tvári nahradil úškrn. Nevedela som, či by to bola až taká sranda, veď ja som bola tiež jednou z obetí jeho krásneho vzhľadu a milej povahy, ale napriek tomu som verila, že ak by sa k niečomu takému schyľovalo, určite by ma zavolal.

Som zvedavá, ako to dopadne so Scarlet, pomyslela som si. Stavím sa, že tá skurvená vypatlaná barbie nepochopí, že to s ňou chce skončiť.

Zvonček sa rozozvučal na celú triedu a všetci sa vovalili dnu. Po chvíli učiteľka vošla do triedy a keď nám kývla rukou na znamenie, že si máme sadnúť, uvelebila sa za katedrou a začala s prezenčkou.

„Lottie, Willie aj Scarletka dnes chýbajú?" povedala začudovane. Prevrátila som očami. Nenávidela som, keď nás volala zdrobneninami. „Čo je s nimi? Sú chorí?"

„No, to určite," poznamenala som dosť nahlas, aby ma všetci počuli. Vtedy to už nikto z nás nevydržal a začali sme sa rehotať ako najatí. Človeku, ktorý ani jedného z tých troch nepoznal, by to pravdepodobne neprišlo vtipné, ale my sme sa nedokázali prestať smiať. Že vraj chorí, pomyslela som si a znovu som vyprskla smiechom. Jasné.

Až sa všetci upokojili a začala sa hodina, neubránila som sa ďalším myšlienkam... Zvláštnym myšlienkam. Napríklad obavám, či ma moji priatelia už nemajú radi. Alebo neutíšiteľnému strachu z opustenia a samoty.

Ha. Mňa predsa majú všetci radi, to sa mi nikdy nemôže stať... Alebo áno? Určite nie. Som predsa populárna, všetci sa so mnou chcú priateliť. Všetci. Alebo sa mi to len zdá?