Flair Lancey

Štyridsiata deviata

Ale aspoň sa spýtala, či je všetko v pohode, snažila som sa ju v duchu brániť, aj keď som vedela, že až odíde, budem vážne nahnevaná.

Snažila som sa usmiať čo najširšie, ako to len šlo, ale úsmev, ak sa to tak vôbec dá nazývať, ktorý stvorili moje pery bol len nepodarenou atrapou toho ozajstného. Mama si to buď nevšimla, alebo sa to rozhodla zámerne ignorovať a ja som nebola pripravená premýšľať o tom, čo z toho je pravdepodobnejšie.

„V pohode," dostala som zo seba. „Zvládnem to," dodala som a usmiala som sa ešte väčšmi. „Vždy to zvládam sama, tak prečo by to teraz malo byť inak?" zamrmlala som. Mama ma nepočula, jej úsmev bol stále rovnako veľký. Odvrátila som od nej zrak a pozrela som na zasneženú ulicu.

„To je super, zlatíčko," povedala, rýchlo podišla ku mne a tuho ma objala. „Moja veľká slečna," zašepkala mi do vlasov a dala mi bozk navrch hlavy. Ani som sa nestihla z toho všetkého spamätať a už sa odo mňa odtiahla. Nebola som si istá, či je to všetko realita, alebo sa mi to len zdalo. Nechápavo som zízala na mamu. Mala som pocit, akoby sa za posledný týždeň strašne zmenila. Navonok na ostatných možno pôsobila stále rovnako. No mala som pocit, akoby sa celé jej vnútro prekopalo od základov a predo mnou stál úplne nový človek. Niekto, koho nepoznám. Akoby moja mama vôbec nebola mojou mamou. A náhle som si nebola istá, ktorá z tých dvoch verzií je jej naozajstné ja. Je v skutočnosti zlá, prísna a bezcitná, alebo dobrá, milá a usmievavá? Príliš som sa obávala odpovede, preto som sa radšej ani nespýtala.

„Už musím utekať," povedala a usmiala sa. Znovu. Dívala som sa priamo na jej usmiatu tvár, túžila som si zapamätať si to čo najviac detailne pre prípad, že už sa to nezopakuje. Niečo mi však našepkávalo, že jej úsmevy budú čoraz častejšie a častejšie...

„Dobre," prikývla som a sledovala som, ako vychádza z mojej izby. Prešla až na chodbu, obula sa, obliekla si bundu, vzala si všetky veci a odišla z bytu. Celý čas som ju uprene pozorovala, stojac vo dverách izby. Rozmýšľala som kedy sa asi vráti. Kedy sa vlastne vracajú normálni rodičia z práce domov? Nebola som si tak úplne istá, ale veď prísť domov z práce o deviatej každý večer predsa nie je normálne... Alebo áno? Chvíľu som zízala na dvere, no potom som pokrútila hlavou. Rýchlo som sa najedla, umyla som si zuby, obliekla sa, šmarila som veci do tašky, ani som sa nepozrela, čo som to tam vlastne vopchala a s vakom na chrbte som odišla z bytu, aby som stihla autobus. Značne unavená som sa doteperila až na autobusovú zastávku a so slúchadlami v ušiach a mobilom v ruke som sa oprela o kmeň listnatého stromu neďaleko zastávky. Oči sa mi zatvárali a mojím jediným šťastím bola celkom veľká zima, ktorá ma nútila udržať sa hore.

O pár minút prišiel autobus. Kúpila som si lístok a nasadla som naň. Znovu ma prekvapilo, že som v ňom nestretla Heaven. Poobzerala som sa po neznámych tvárach ľudí. Každý jeden z nich mal svoj vlastný život, svoj vlastný príbeh, svoje vlastné spomienky, ktoré nemal nikto iný, svoju vlastnú rodinu, vlastných priateľov, vlastný domov, vlastné dobrodružstvá... Niekedy som premýšľala, aké je to všetko smutné. Len ty si pamätáš všetky svoje zážitky, len ty vieš, čo všetko si prežil a čo všetko si dokázal. Nikto iný, len ty... Takže ak na niečo náhodou zabudneš, je veľká šanca, že ti to nikto nepripomenie. Nikto ti nepripomenie tvoje myšlienky, nikto nevysvetlí tvoje rozhodnutia... A aj keď sa všetci tvária, že sú tu vždy s tebou a chcú ti pomôcť, ani jednu z týchto dvoch vecí ti nevysvetlia. Nepovedia ti, prečo si v ten a ten deň v tej a tej chvíli myslel práve na to a na to. Odfrkla som si a sadla som si na voľné miesto vzadu. Asi by som nemala toľko premýšľať, napadlo mi. Prevrátila som oči a zadívala som sa na obrazovku mobilu. Klikla som na nejakú stupídnu hru a snažila som sa prejsť ďalší level. Tá hra ma neskutočne vytáčala, ale aj napriek tomu som to skúšala stále ďalej a ďalej. Asi z nudy.

„Ahoj, rebelka," zašepkal mi nejaký hlas tesne pri uchu. Od ľaku som sa strhla. Existovali len dvaja ľudia, ktorí ma tak oslovovali a aj keď som ho spoznala podľa hlasu, nebola som si istá, či náhodou nemám len halucinácie. Otočila som hlavu tým smerom. Stál tam on. Prudko som vydýchla, vypustila som z pľúc všetok vzduch. Dovtedy som si ani neuvedomila, že zadržiavam dych. Hlavne pokoj, vravela som si v duchu. Bude to v pohode, hlavne kľud. Pokoj, dýchaj...

,,Ahoj,"odzdravila som sa mu a s úsmevom som sa zadívala do tých jehokrásnych zelených očí.