Flair Lancey

Tridsiata piata

Heaven sa na mňa zadívala, ako keby to bola tá najjednoduchšia vec na svete. „No veď tie príspevky na Instagrame." Náš rozhovor naberal na absurdnosti. Mala som chuť sa rozosmiať.

„O čom to, kurva, hovoríš?"

Tvár sa jej pretiahla v znechutenej grimase, no aj napriek tomu mi odpovedala. „Asi by bolo lepšie, ak by si to videla." Z vrecka vytiahla mobil a niečo doňho začala ťukať. Po chvíli mi obrátila obrazovku a ja som zbadala niečo, čoho som sa veľmi obávala.

Vytrhla som Heaven mobil z ruky. Zbesilo som listovala príspevkami. Každá veta mi bola skurvene známa. „Kurva," zamrmlala som a prezerala ďalšie a ďalšie príspevky. Každé slovo mi bolo tak moc známe...

Aby aj nie, do piče, veď som to sama písala... Preklikávala som sa desiatkami príspevkov a mala som čo robiť, aby som pri každom nevypustila z úst aspoň päť nadávok.

Všetko to boli stránky z môjho denníka. Z čierneho zošita, na ktorý som počas víkendu takmer úplne zabudla. Všetko to boli moje pocity, moje myšlienky. Všetko to bol môj hnev a moja nenávisť, všetky tie slová a vety som napísala v záchvate neopísateľne silného hnevu, ktorý som nedokázala potlačiť. No z fotiek na profile to vyznelo ako vrcholný sarkazmus. Ako keby som niekoho z tých ľudí urazila aj v realite, ako keby ma zrazu všetci smeli súdiť.

Vzplanul vo mne hnev, rovnako veľký, ako vždy, keď som siahla po čiernom denníku a uchýlila som sa k zapisovaniu svojich čiernych myšlienok.

„Kto je ten kokot?" precedila som pomedzi zuby. „Nech ho môžem zabiť." No Heaven len pokrčila plecami. Znovu som sa zadívala na mobil. Na hornej lište aplikácie bolo veľkými písmenami napísané NičiteľSnov6. Zaťala som päste a snažila som sa zhlboka dýchať. Mobil som vrátila Heaven.

Hromadila sa vo mne zlosť a bolo isté, že už o chvíľu pretečie. Bola som strašne nasratá.

Ako si to niekto mohol dovoliť?! Nech sa mi ten prijebaný kokot ukáže na oči, vypisovať tu bude sračky cez anonymný účet ako ten najväčší úbožiak.

Bolo isté, že hnev sa za chvíľu prevalí cez priehradu a bude zle. Nepriala som nikomu z mojich priateľov, aby zažili môj záchvat hnevu. No všetci, ktorí dali srdiečko na ktorýkoľvek z tých príspevkov automaticky prestali byť mojimi priateľmi.

Ako keby si to niektorí z tých jebov zaslúžili, odfrkla som si a prevrátila som očami. Už zase som mala chuť všetko rozmrdať na malé kúsky. Zničiť niečo, najlepšie život toho, ktorý má toto na svedomí.

Kvôli tomu kokotovi ma teraz všetci nenávidia...

Prudko som nasala do pľúc chladný novembrový vzduch a dúfala som, že mi pomôže zbaviť sa hnevu. Nechty sa mi silno zarývali do kože na dlaniach. Bolesť mi zvyčajne pomáhala. Sústredila som sa na ňu, nie na hnev a pomaly som sa upokojila. To vždy zabralo. No dnes nič nie je ako vždy.

Pozrela som sa Heaven priamo do očí. „Kto za to môže?" opýtala som sa jej. Aj keď som sa veľmi snažila, do hlasu sa mi pomaly vkrádal hnev. „Komu mám ísť rozjebať hubu?"

V Heaveniných očiach sa zračil strach. Ustupovala odo mňa. Bolo mi to jedno. Chcela som v ostatných vzbudzovať strach, chcela som, aby sa ma báli a chcela som, aby odo mňa ustupovali.

Odstrčila som ju od vchodu na strechu a rýchlo som zbehla po schodoch. Akurát včas – práve drnčal zvonček. Nepríjemný zvuk mi po dlhej spoločnosti ticha prepichol bubienky. Oboma rukami som si zakryla uši a predierala som sa cez dav študentov, ktorý sa v knižnici zrazu ocitli.

Musím nájsť Charlotte. Hluk naokolo prerušila myšlienka. Alebo Willa. A pre istotu sa mi v hlave zjavila ešte jedna. Pomôžu mi. Sú to moji priatelia. Spolu prídeme na to, ktorý idiot pošpinil moju povesť a spolu to všetko napravíme... Predlaktiami som si kliesnila cestu ku triede. Už som tam takmer bola. Chýbalo mi len zopár metrov. Zopár metrov ma delilo od mojich priateľov, od mojej triedy, od ľudí, ktorí ma vždy mali radi. Alebo to možno len celý čas predstierali...