Flair Lancey

Päťdesiata

Jeho krásne sýtozelené oči sa dívali priamo na mňa. Prisadol si ku mne a nespúšťal zo mňa zrak. Na bunde sa mu leskli snehové vločky a pomaly sa topili. Jeho nádherné jasno zelené oči si ma skúmavo premeriavali. Jeho pohľad bol taký intenzívny, až som mala pocit, že ma to roztaví a spraví mi v strede tela, tam, kde sú črevá, obrovskú dieru. Odvrátila som pohľad a zadívala som sa von oknom.  Vybrala som si z uší slúchadlá, keby mi chcel niečo povedať a po pár minútach ma ticho začalo zožierať. Preto som, samozrejme, jebla prvú kokotinu, ktorá mi napadla. „Ako sa máš?" V rukách som žmolila pletené rukavice a rozmýšľala, ako je možné, že sa pri ňom vždy strápnim. Chlapec so zelenými očami sa uškrnul.„Celkom fajn... Na to, že je utorok." Dívala som sa sa na cestu a na autá, ktoré sme míňali, ale aj tak som cítila jeho prenikavý pohľad. „Ty?" Bola som si takmer istá, že sa spýtal len zo slušnosti.

„Tiež tak," prikývla som s úsmevom. Nevedela som, čo ďalej povedať. Vtom som zbadala, že do už preplneného autobusu sa napchali ďalší ľudia. Traja starci. V hlave mi zrazu zazneli jeho slová z predchádzajúceho dňa. „Čo tu len tak sedíš, kurva. Nie si chromá, môžeš aj stáť." Pozrela som sa na neho. Stále sa na mňa díval.„Nepostavíme sa?" zašepkala som a nepatrne som kývla ku tým trom ľuďom. Prikývol a naraz sme sa postavili. Uvoľnili sme im miesta a oni si s mumlaním sadli.

Chytili sme sa prenikavo žltých tyčiek a postávali sme pri dverách. Už sme nemali dlhú cestu do školy...

„Ako si sa vnoci vyspal?" spýtala som sa pošepky, ako keby som sa hanbila za otázku, ktorú som vyslovila. Chalanovi sa v očiach zjavili iskričky a na perách sa mu usadil šibalský úsmev.

„Celkom dobre," odvetil, tiež šepkal. „Čo ty?" Premýšľala som, či sa mu mám alebo nemám priznať. Nakoniec som sa rozhodla, že poviem pravdu. Keď už klamem vlastnej mame, aspoň ku nemu budem úprimná, pomyslela som si. „Po tom telefonáte som už nespala." Pravda bola veľmi odľahčujúca. Mala som zo seba lepší pocit a už som nepociťovala také hrozné nutkanie celé to vyzvoniť mame. Chalan sa uškrnul.

Autobus zrazu prešiel cez obrovský výtlk a polovicu vozidla nadhodilo. Stratila som rovnováhu a takmer som skončila na zemi. O záchranu môjho života a pravdepodobne aj mienky všetkých ľudí v autobuse sazaslúžil chlapec so zelenými očami. Zareagoval rýchlejšie, než ja a chytil ma za pás, skôr než mi vôbec napadlo, že by bol celkom dobrý nápad, keby som sa niečoho zachytila. Dych sa mi zrýchlil a srdce mi začalo biť minimálne tisíckrát rýchlejšie. Netušila som, čo sa stane. Ešte nikdy som sa v takejto situácii neocitla. Zvieralo mi žalúdok, keď ma jeho pevná ruka hriala na krížoch. Na tvári sa mu objavil obrovský úškrn, možno vycítil moju nervozitu, možno som mala niečo v očiach, čo prezrádzalo moje pocity, možno som sa tvárila ako mentálne retardovaný jedinec, no možno sa len uškŕňal nad tou nemožnou situáciou, v ktorej sme sa ocitli. Na malú chvíľu som naozaj premýšľala nad tým, či ma pobozká. Tam, v autobuse plnom ľudí, ktorí si budú šepkať, ktorí budú odsudzovať, ktorí budú klebetiť, aj keď ani jedného z nás nepoznajú. Premýšľala som nad tým, či to spraví. Či by som chcela, aby to spravil a či by to on chcel urobiť. Chcel by ma vôbec pobozkať? No ani som sa nenazdala a už mi pomáhal späť nadobudnúť stratenú rovnováhu. Až som znovu stála na vlastných a všetky moje predstavy o bozkávaní sa ako šibnutím čarovného prútika rozplynuli, uškrnula som sa. „Dopiče, ešte kúsok a rozcapila by som sa na zemi ako nejaká kurva," skonštatovala som. Niekto blízko pri nás si pohŕdavo odfrkol. Obzrela som sa. Jeden z tých dvoch starcov, ktorí si sadli na naše miesta krútil hlavou. Senilný debil, pomyslela som si a prevrátila som oči. Otočila som sa späť na chalana a vopchala som si ruku do vrecka. „Dík," zamrmlala som a zahľadela som sa do zeme. Zachránil si mi môj namyslený zadok a to si cením. Ktokoľvek, kto ma zachráni pred verejnou potupou je nadosmrti môj priateľ. To som mala chuť povedať. Takmer som sa neovládla, ale nakoniec sa mi podarilo držať jazyk za zubami. Neskutočne trápne to znelo len v mojej hlave. Mohla som len hádať, ako strašne by to vyznelo v skutočnosti. Len som nad tým pokrútila hlavou a zvyšných päť minút cesty som radšej čušala. Stále mi však vŕtala v hlave tá zvláštna situácia, ktorú som pred malou chvíľou zažila. Rozmýšľala som nad tým, aké to asi je s niekým sa bozkávať. Najradšej by som sa za svoje myšlienky zmlátila, ale nedokázala som si pomôcť. Tento chalan s nádherne zelenými očami sa mi dostal pod kožu tak, ako ešte nikto iný...