Flair Lancey

Štvrtá

Nerada som trávila čas doma. Vždy, keď som sa vrátila zo školy som si len v izbe zhodila tašku a utekala odtiaľ čo najskôr preč. Niekedy sa mi to nepodarilo. Musela som zostať s mamou a porozprávať jej, čo je nové v škole. Nechcelo sa mi vysvetľovať, prečo som už zase dostala poznámku a prečo sú na mňa (už zase) nahnevaní všetci učitelia a prečo som taká, aká som. Mame nikdy nestačilo, že som sa snažila. Vždy bola tým najdokonalejším človekom na svete a po mne chcela presne to isté. Chcela, aby som bola múdra, aby som vo všetkom excelovala, aby som bola vždy tou najlepšou zo všetkých.

V ten deň bolo šťastie na mojej strane. Nikto nebol doma. Kurva, prečo rozprávam jak nejaký debilný starec?!

Rýchlo som schmatla vak, napchala doň všetky tie nepotrebné veci, ktoré musí mať každé správne, normálne a bežné dievča pri sebe a rýchlo som odtiaľ vypadla.

Kým som sa prechádzala, mala som čas premýšľať. Zmáhala ma obyčajnosť všedného života. Unavovalo ma, že každý deň môjho života bol totožný s tým predošlým Nemala som náladu stále dookola opakovať tie isté úkony. Každé ráno som vstávala do školy, prežila som povinné vyučovanie, šla domov a po zvyšok dňa som sa flákala v meste. Už dávno som s tým chcela niečo urobiť. Ale čo? Nikdy ma nič nebavilo viac ako zopár týždňov. Nikdy som pri ničom nevydržala dlho. Buď mi to šlo samo a bolo to pre mňa príliš ľahké, vtedy som sa začala nudiť práve kvôli tomu, že som postupovala obrovskými krokmi a tréneri a učitelia za mnou nestíhali... alebo som v tom bola naozaj najhoršia, takže ma to prirodzene prestalo baviť pre môj neúspech.

Vonku sa pomaly začalo ochladzovať, bolo päť hodín a už bola tma. Na cestu mi svietili pouličné lampy. Mesto bolo prázdne, ale akonáhle som vkročila do nákupného centra, ovalil ma život. Inak sa to ani nedalo nazvať. Všade boli ľudia. Rozprávali sa, smiali sa, nakupovali, zabávali sa, jedli... Mali sa fajn. V takej spoločnosti som bola najradšej. Tí ľudia síce nevedeli o mojej existencii, ale aspoň tam boli. A bolo ich veľa. Pripomínalo mi to moju triedu a vlastne každý kolektív, do ktorého som sa kedy začlenila. Uvoľnená atmosféra, fajn ľudia, kopec zážitkov...

Piče, nejaká som zasa prehnane sentimentálna, vzdychla som si a pár ľudí na mňa čudne pozrelo. Čo čumíte, vy chuji?! Nemáte čo robiť? Zamračila som sa. Najradšej by som na nich hučala tak dlho,  kým by z toho neohluchli. Ale to by ma mali všetci za blázna.

Odkašľala som si a pokračovala v ceste. V ušiach mi hučala hudba, ktorá sa prebíjala s ruchom okolo.

Našla som svoj obľúbený kútik zašitý v samom rohu nákupného centra. Kopa lavičiek a sedacích vakov spolu s elektrickými zástrčkami na nabíjanie mobilov a prístupom k wifi bolo ideálne miesto. Mohla som sa tam skryť pred očami všetkých a robiť čokoľvek, čo sa mi bude chcieť.

Sadla som si a z vaku vybrala čierny zápisník. Brala som si ho všade so sebou. Nie zo strachu, že by ho niekto našiel, mame boli také veci aj tak ukradnuté. Niekedy som potrebovala nadávať aj na papier, nielen nahlas. Hnev bol taktiež veľmi vyčerpávajúci. Neustály hnev... Zívla som a na chvíľu privrela oči. 

Znovu som ich otvorila a zadívala som sa na prázdnu stranu. Chytila som do ruky pero a začala písať...