Flair Lancey

Dvadsiata siedma

Na ďalší deň som nešla do školy. Povedala som mame, že mi je strašne zle a keďže ma večer videla spať už o šiestej, veľmi ľahko mi uverila. Celý deň som sa tvárila, akoby som mala zajtra zomrieť. Kým bola doma, ani som nevyliezla z postele. Doniesla mi raňajky, uvarila čaj, dala mi nejakú knihu, odmerala mi teplotu a spokojne odišla do práce... Raňajky sa nedali jesť, hrianky boli riadne pripálené, do čaju dala toľko zázvoru, že mi po prvom hlte začali slziť oči, knihu som nedočítala, lebo ma to nebavilo (a dovolím si podotknúť, že to musela aspoň tušiť) a teplomer bol pokazený. Napriek tomu som zjedla všetky hrianky, vypila celý čas a začala si čítať knihu. Tesne pred tým, než mama odišla a prišla ma poslednýkrát skontrolovať, som sa na ňu usmiala, pochválila som ju za jedlo a poďakovala som sa jej. Nevedela som, čo to do mňa vošlo. Asi som bola naozaj chorá a ten teplomer neklamal, keď ukazoval tridsaťdeväť stupňov Celzia...

Celý deň som nesiahla na mobil. Niekedy som dostala hrozné nutkanie vyskočiť z postele, nájsť ho a pozrieť si, čo mi to tam včera tak šialene pípalo, ale vždy som to potlačila a sústredila som sa na knihu. Áno, počujete správne, pokračovala som v čítaní, aj keď mama odišla. Asi som jej chcela urobiť radosť, alebo čo...

„Flair, poď, pozri, aj tento darček je pre teba!" v hlave som začula jej veselý hlas spred niekoľkých rokov. Vtedy sme ešte všetci tvorili jednu veľkú šťastnú rodinku. So mnou neboli problémy, mama bola oveľa viac v pohode a tatko neignoroval svoje (dúfam) jediné dieťa.

Usmiala som sa. V mojich spomienkach som utekala ku darčeku zabalenému v ružovom papieri. Moje sedemročné ja sa pozrelo na obrovskú mašľu na darčeku a moje ruky ju bez zľutovania strhli. Dúfala som, že to bude tá bábika, ktorú mali všetky moje kamarátky a o ktorej som hovorila rodičom. Bola som si istá, že to bude ona. V predstavách som videla svoje kamarátky a tešila som sa, ako sa k nim pridám. Videla som samu seba, ako sa naparujem pred spolužiačkami, že aj ja mám takú bábiku.

Zbesilo som trhala lepiacu pásku a ružový baliaci papier. Na perách mi hral úsmev. No moje nadšenie opadlo vo chvíli, keď som zbadala modrú obdĺžnikovú vec. Nebola to bábika. Bolo to tvrdé, papierové a na obrázku boli škaredé malé deti. Sedemročná Flair sa sklamane pozrela na rodičov.

„Čo to je?" spýtala som sa v spomienkach. Tá scéna ma úplne ovládla, nedokázala som vnímať nič iné, než môj rozhovor s rodičmi. Sklamanie sa mi rozlievalo celým telom, rovnako ako vtedy.

„To je kniha," povedala mi mama. Prisadla si ku mne a otvorila ju na prvej strane.

„Ale ja som chcela bábiku..." Hneď, ako som to dopovedala, som sa rozplakala. Mama knihu zavrela a pozerala sa na moje nové hračky. Sklamane našpúlila pery.

Oco ma vzal na ruky a odniesol ma do mojej izby. Stále som plakala. „Ja som chcela bábiku," fňukala som, kým ma otec hladil po chrbte. Po chvíli vytiahol spod postele ďalšiu krabicu. Bola to tá bábika. Hneď som prestala plakať a rýchlo som začala rozbaľovať darček, akoby som sa bála, že mi ho niekto vezme...

Zo spomienok ma vytrhol zvláštny buchot. Pozrela som sa na zem. Kniha mi vypadla z rúk a skončila pohodená na zemi. Zopár stránok sa ohlo, možno sa nejaká aj roztrhla. Zdvihla som knihu, zavrela som ju a položila na posteľ vedľa seba.

Znovu sa mi pred očami zjavila otcova radosť a mamino sklamanie.

To bolo prvýkrát, čo som dostala knihu, pomyslela som si a smutne som sa usmiala. To boli posledné pekné Vianoce, ktoré som zažila...