Flair Lancey

Sedemdesiata štvrtá

Malú chvíľu po tom, ako som konečne dorazila domov, mi zapípal Messenger. Nemala som chuť otvárať tú správu...

No aj napriek tomu som to spravila. Netuším prečo. Možno som trochu cítila, že je od chlapca so zelenými očami. A možno som si len myslela, že Charlotte alebo Will sa mi chcú ospravedlniť. Neviem.

„Myslel som si, že robím dobrú vec. Keď som ťa vtedy v buse videl, mal som pocit, akoby si to už nebola ty. To milé dievča vždy s úsmevom na tvári. Zmenila si sa a ja som nerozumel prečo. Až keď som skutočne zistil, že svoje dobro skrývaš za novou osobnosťou, až vtedy mi došlo, že som spravil chybu. Je mi to ľúto... Videl som, že sa každý deň, čo sme boli spolu, snažíš spomenúť, kto vlastne som. Myslím, že takto je to lepšie. Zbohom, Flair."

A v tej chvíli, či som chcela, alebo nie, som si zrazu spomenula. Na malého chlapca so sýtozelenými očami, s ktorým sme sa pred viac ako deviatimi rokmi hrávali každý deň. Nemohla som uveriť, aká som bola hlúpa...

Že som dokázala zabudnúť...

Hanbila som sa za seba, aj za slová, ktoré som vyslovila.

Nenávidím ťa...

Rezonovalo mi to v hlave, aj keď to nebola pravda. Mala som ho rada. Možno až príliš...

So slzami v očiach som mobil šmarila na posteľ. Sadla som si na zem, kolená som si pritiahla k hrudi, pozerala som do prázdna a istý čas som sa naozaj veľmi snažila potláčať slzy, až napokon... až som si napokon uvedomila, že vlastne nemám prečo plakať.

Mobil znovu vydal ten zvláštny zvonivý zvuk, ktorý som si nastavila na upozornenia dávno predtým, než sa všetky tieto sračky zomleli a mňa to akýmsi zvláštnym spôsobom upokojovalo. Aj keď som nemala náladu pozrieť sa. Nemala som ani len odvahu. Príliš som sa bála. Na jednej strane ma neopúšťala myšlienka, že mi on napísal niečo milé, ale...

Namiesto toho som sa zadívala von oknom.

Spomínala som si na mnohé chujoviny z môjho denníka, ktorý sa tak rýchlo dostal na svetlo sveta.

Charlotte je len umrnčaná pizda. Naozaj nechápem, ako sa s ňou môžem ešte stále baviť.

Ten chudák William ma už zase nasral. Boha. Tak ho nenávidím...

Vlastne nenávidím celú túto prijebanú školu, aby som bola úprimná. Je plná sráčov, ktorí by mi nesiahali ani po členky, aj keby sa snažili. Sú to úbohé nuly. Ale im to, samozrejme, nepoviem. Nezaslúžia si vedieť, čo mám v hlave. Nikto z nich.

Ben so Samom. Preboha, sorry ako, ale kto sa v dnešnej dobe stále vláči so súrodencom? Ú-bo-hé.

Joj, toto si musím napísať, inak asi vybuchnem. Fakt dúfam, že tá krava Kristine umrie, alebo tak. Furt, opakujem, FURT balí Willa namiesto toho, aby pochopila, že sa má dať dokopy s Nickom. Krista.

A ten je tiež... Boha. Akože, nemám nič proti nemu... ale fajčiť trávu? Hm, jebe?

Bože, prečo sa s tými indivíduami ešte stále vláčim. Mám na viac, kriste.

Zažmúrila som oči a oprela som si hlavu o stenu. Fakt som tam písala hnusné veci. A nielen o mojich „úžasných" kamarátoch, ale o úplne všetkých z tej posratej školy.

Ale... mohla som za to? Človek je predsa vždy úprimnejší, keď vie, že to nikto nikdy neuvidí.

No a teraz... ľutovala som všetky slová, ktoré som tam kedy napísala, dokonca som ľutovala aj všetko zlé, čo som si kedy myslela...

Fakt... Vôbec som netušila, čo sa to so mnou kurvafix deje...

Som naozaj tým človekom, ktorým som bývala?

Alebo mal Will pravdu a zmenila som sa?

A...

Ak to tak naozaj je...

Zmenila sa sa k lepšiemu, či k horšiemu?

„Boha," zamrmlala som a vzala do ruky mobil.

Odblokovala som ho a vyskočila na mňa tá správa.

A...

Niečo mi udrelo do očí.

Zbohom, Flair...

„Zbohom," čítala som si to znova a znova. „To snáď..."

Začínala som si to uvedomovať... a tá myšlienka sa mi nepáčila. Ani z ďaleka sa mi nepáčila.

„Kurva," zahrešila som – na emočnom rozhraní niekde medzi hnevom a smútkom – a už som si obliekala mikinu. Vybehla som na chodbu, hodila som na seba kabát, obula som si prvé tenisky, ktoré mi prišli pod ruku (áno, úžasný nápad ísť v decembri v snehu von v teniskách, šak) a vytáčajúc jeho číslo som bežala dole schodmi.

„No tak, no tak," mrmlala som. „No tak. Zdvihni... zdvihni to."

Vyšla som z bytovky a utekala som ďalej.

No ani som nevedela, kam to vlastne bežím. Mohol byť kdekoľvek, mohol ísť na vlak, na autobus, alebo možno šiel na lietadlo, alebo po neho niekto mohol prísť autom...

„Dvihni to," šepla som.

V tej chvíli som sa rozhodla.

Zamierila som ku škole... a tým pádom aj k jeho bytu.

Možno ho ešte stihnem... Predtým než, ak som sa správne domnievala, už naveky zmizne z môjho života.

„Volané číslo je nedostupné," ozvalo sa z mobilu. „Počkajte na linke alebo-..."

„Kurva," strčila som si mobil do vrecka a rozbehla som sa rýchlejšie.

Musela som ho stihnúť.

Ach, drahí čitatelia – respektíve teda jeden čitateľ, ani len nemám šajnu, koľkí to ešte reálne čítate :D –, tento príbeh je hrozný cringe. A potrebuje korektúru. A editovanie. Veľa, veľa editovania. Teda, vlastne potrebuje prepis od úplného začiatku. Alebo potrebuje celý súbor s týmto príbehom skončiť v koši. :D Niečo z toho to definitívne potrebuje. 

Teda, niežeby som sa ľutovala, len sa, podobne ako Flair, hanbím za veci, ktoré píšem... a potom dávam na internet. Ešte jedno šťastie, že nikto, kto číta tieto tu moje výplody sa so mnou permanentne nestretáva :D

Ale to som trocha odveci zas. Len to som chcela. Že. Fakt už som to zamýšľala ukončiť. Ale nezadarilo sa mi. :D Takže to asi chvíľku s Flair ešte budem musieť potiahnuť.

Odo mňa teda na dnes všetko. ❤️❤️

Majte sa krásne ❤️

BigSpace