Flair Lancey

Sedemdesiata prvá

Chlapec s nádhernými zelenými očami, kvôli ktorým sa mi tak veľmi páčil, sa zamračil. Nepristalo mu to. Čudovala som sa, že som na to neprišla už skôr. Hodil sa k nemu úsmev, ten nádherný úsmev, o ktorom som vždy (posledný mesiac) mala pocit, že je len pre mňa a pre nikoho iného na svete.

„Čože?"

„Pýtala som sa, či-"

„Počul som, čo si sa ma pýtala," prerušil ma a pokrútil hlavou. „Ale nerozumiem, čo tým myslíš." Zamračil sa ešte viac. „Je to kvôli tomu, čo povedala Jennifer?"

Môj krehký plán sa rozpadal ako domček z karát. Zľahka som pokrútila hlavou. Ťažko sa mi vravelo o svojich pocitoch a ešte ťažšie s človekom, ktorého sa to priamo týka, ale už som z toho nemohla vycúvať. Načala som túto tému a musela som v nej aj pokračovať.

„Nie," zašepkala som a stále som mu hľadela do očí. Bála som sa. Prvý raz vo svojom krátkom a úbohom živote som sa bála toho, čo si o mne pomyslí niekto iný. Prvý raz, odkedy žijem som mala strach z toho, čo mi na to povie.

Zreničky sa mu rozšírili a tvár mu zaplavilo pochopenie, ako ranné slniečko zaplaví celé mesto. „Nemyslíš tým hádam, že..." Nemal silu dopovedať. A možnože ani nechcel.

Prudko a rýchlo som prikývla. Vedela som, čo tým myslí. Naše mysle akoby sa na zopár sekúnd prepojili a ja som presne vedela, čo sa mu odohráva v hlave. Pravdepodobne zafungovala len moja chorá hlava, ktorá v spojení s dostatočným množstvom fantázie a informácií dokázala robiť hotové zázraky. Mala som pocit, akoby jeho pohľad zrazu nabral o trochu viac  veselosti a šťastia.

„Chceš tým povedať, že..." Znovu nedokázal dopovedať. Ani som sa mu nečudovala. Nestávalo sa každý deň, že by sa dievča priznalo chlapcovi, že sa jej páči (alebo to je práve ten typ klišé, ktorý každý nenávidí?)... Hlavne, keď išlo o mňa. O mňa! Čo som mala problém povedať aj svojej mame, že ju občas aj celkom mám rada.

Prikývla som. Tiež som nenachádzala slová, ktoré by boli dostatočné v takejto situácii, preto som sa o to ani nesnažila a spoľahla som sa na mimiku a gestá.

„Naozaj?" spýtal sa neveriaco. Stále na mňa prekvapene pozeral. Pozerala som na neho, už som neľutovala svoje rozhodnutie. Bola som si istá, že to takto dopadnúť malo.

„Naozaj," odvetila som. Na tvár sa mi vkrádal úškrn.

„Ja?"

Zasmiala som sa na jeho otázke. No nie, pomyslela som si, tvoj najlepší kamoš. Preto to vravím tebe. „Áno, ty. Kto iný, ak nie ty?"

„Prečo?" chcel vedieť.

„Kvôli tvojim očiam a tvojmu úsmevu. Kvôli tomu, že si nikdy nie som istá, či si v tomto príbehu ten zlý alebo ten dobrý. Kvôli tvojmu pohľadu, kvôli tvojmu smútku, kvôli všetkým tým veciam, ktoré som sa o tebe za ten čas dozvedela..." Usmiala som sa. Nedokázala som si pomôcť. Všetky veci, ktoré som vymenovala sa mi zdali také nádherné... Poriadne som si ho prezrela a usúdila som, že je vhodný čas odísť. Povedala som mu, čo cítim, povedala som mu vlastne všetko, čo som mala na srdci, aj keď nie úplne takým spôsobom, ako som si to zo začiatku predstavovala.

Zdvihla som sa a obrátila som sa ku dverám. Vedela som, že tu už nemusím byť. Nebola som si istá, či chce moju prítomnosť, preto som odtiaľ radšej chcela čo najskôr vypadnúť.

„Počkaj, rebelka," oslovil ma a mne na malý moment zamrelo srdce. Už som zabudla, že ma občas volá rovnako, ako to mal vo zvyku Will. Za chrbtom som začula kroky. Podišiel ku mne, chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe. Prekvapene som zalapala po dychu, keď naše hrude do seba narazili.

„Deje sa niečo?" zašepkala som.

„Nič," povedal tiež šeptom a uprene hľadel na naše spojené ruky. Nepustil ma a ja som nemala potrebu vymaniť sa z jeho zovretia. Vnímala som jeho teplú dlaň na tej svojej, moje srdce búchalo neskutočnou rýchlosťou, bola som si takmer istá, že o malú chvíľu mi vyskočí z hrude. Dych som mala plytký a myšlienky rozlietané všade možne. Jedna však dominovala nad ostatnými. Pobozká ma?