Flair Lancey

Dvadsiata tretia

„Flair?" povedala učiteľka. Spozornela som. Jej hlas bol chladný a neústupčivý. Túžobne som pozrela na spolužiakov, ktorí veselo opúšťali triedu a utekali na obed.

„Áno?" opýtala som sa a neisto som k nej pristúpila. Mala som dosť výčitiek od mamy aj bez toho, že má so mnou nejaká ďalšia učiteľka problém.

„Môžeš tu na chvíľočku zostať?" spýtala sa a pri tom ani nezdvihla zrak od papierov. Ajaj... To je v piči.

„No," zatiahla som a prišla až ku katedre. Dúfam, že jej to nepotrvá dlho... Vytiahla som z vrecka mobil a skontrolovala som hodiny. Už dve minúty bola prestávka. Pozrela som na učiteľku. S okuliarmi na nose si niečo zaznačovala do papierov. Prevrátila som očami a začala som sa hrať.

Prešlo dobrých desať minút, kým zdvihla zrak od zakladača a zahľadela sa na mňa. Trieda sa medzitým zaplnila študentmi z vyššieho ročníka a znovu zazvonilo. Nikto z nich si ma nevšímal. Bol to čudný pocit. Cítila som sa ako neviditeľná.

Učiteľka sa postavila a ja som nedobrovoľne odtrhla zrak od ľudí v triede. Vstala a s vážnou tvárou kráčala ku dverám. Nasledovala som ju so sklonenou hlavou. Po prvýkrát v živote mi to prišlo blbé. Moje kroky boli rýchle a neisté. Väčšinou som sa uškŕňala a strúhala ksichty na spolužiakov. Alebo na iné decká, čo mali vtedy hodinu. Starší neboli výnimkou. No teraz som mala pocit, akoby všetci pohŕdali mojím správaním.

Prekrútila som očami a snažila som sa znovu nadobudnúť svoje sebavedomie... Ale akosi mi to nešlo. Preto som len poslušne nasledovala učiteľku. Ako nejaký vymrdaný pes. Vyšla som von z triedy a šla za ňou do kabinetu.

Okrem nás tam nikto nebol, čo bolo asi dobre, no na druhej strane by sa mi asi fakt zišiel nejaký svedok. Ak by na mňa náhodou kričala alebo urážala moju matku... To už niekto raz spravil. Nie som si istá, ako sa to riešilo a či sa to vôbec riešilo, ale pamätám si, aká bola mama nahnevaná...

Učiteľka si sadla za stôl, otvorila nejaký zakladač, vytiahla odtiaľ dajaký papier a založila si okuliare.

„Flair," pozrela na mňa a pokrútila hlavou. „Tvoje známky sa za posledné obdobie veľmi zhoršili," oznámila mi a zadívala na papier. „Myslela som si, že problém je len v matematike, ale dozvedám sa, že aj z iných predmetov si si veľmi pohoršila..." Prevrátila som očami. Piči, nevšimla som si.

Učiteľka sa na mňa pozrela, akoby očakávala nejakú reakciu. Pokrčila som plecami. Slová neboli potrebné. Zhoršila som si priemer. No bože. Hotová katastrofa. „Nie je umenie prepadať z takýchto sračiek," zamrmlala som. Asi ma nepočula, pretože na to nijako nereagovala. Alebo si len zvykla na to, že nadávam ako pohan. Stále si len prezerala tie papiere a tvárila sa veľmi nespokojne.

Nakoniec sa pozrela na mňa, tvár sa jej zvraštila v ustaranom výraze, zložila si okuliare a ukázala na stoličku pred sebou. Sadla som si tam a znova som prekrútila očami.

„Stalo sa niečo?" opýtala sa. V hlase sa jej ozýval jednoznačný záujem. Piča...

Odfrkla som si a prekrížila som si ruky na prsiach. Prižmúrila som oči a pozrela som sa na ňu. „Nič mi nie je. Nechce sa mi učiť, to je všetko," zavrčala som. Pokrútila som hlavou a zdvihla som sa zo stoličky. „Ak je to všetko, dovidenia." Nečakala som na odpoveď, proste som sa len otočila a odišla.