Flair Lancey

Šesťdesiata tretia

Klesla som s táckou v rukách ku stolu a vydýchla som si. Konečne bolo po všetkom. Úspešne som prežila ďalší týždeň  v škole. Chytila som do ruky vidličku a začala som sa hrabať vo veľmi zvláštne vyzerajúcom mäse.

„Aké máte planý na víkend?" opýtala som sa. Túto otázku po minulé piatky niekto väčšinou vyslovil namiesto mňa, ale nechcelo sa mi čakať, kým to niekomu napadne.

Tri páry očí sa zastavili na mne a premeriavali si ma. Heaven, chlapec so zelenými očami a Leo. Boli to len tri jebnuté pohľady, ale cítila som sa, ako keby sa na mňa dívala celá jedáleň.

„Myslela som, že ideme hľadať ten tvoj prekliaty denník," povedala Heaven a odtrhla odo mňa pohľad. Prebehla zrakom po ostatných pri stole. Pár ľudí sa na nás zadívalo pri zmienke o prekliatom denníku. Mala som pocit, akoby ma každý nenávidel kvôli tomu skurvenému denníku. „Alebo máte niekto niečo zábavnejšie na pláne?" spýtala sa, tentoraz už tichšie ako predtým. Všetci traja sme naraz pokrútili hlavami. Sama by som bola len doma a myšlienky by ma trápili celé dva dni. Radšej by som šla kamkoľvek inam... Zadívala som sa von z okna. Odvčera husto snežilo a vyzeralo to, že príroda nemá v úmysle len tak skoro prestať obsýpať celé naše mesto snežnou prikrývkou. Keď sme boli s Willom menší, chodili sme sa každý deň sánkovať a guľovať na malý kopček na konci mesta. Vtedy sme boli šťastný za každú novú vločku, ktorá lietala po oblohe. Ale teraz to pre nás predstavovalo len samé starosti. Všetci sme sa presúvali z miesta na miesto a ak by sa niekde náhodou kvôli snehu niekto nabúral, alebo by sa nedalo prejsť cez niektoré časti mesto pešo – tento problém mám asi iba ja, čo chodím domov pešo vždy a prestanem tak robiť, iba ak by začali z neba padať kamene – boli sme proste v riti a nedokázali sme sadostať z jednej časti mesta do inej. Meškali sme do školy, na tréningy, chodili sme všade neskoro a kto si to vždy najviac odniesol? Samozrejme, že my.

„A pôjdeme k tebe, či ku niekomu inému?" spýtala sa Heaven a pozrela na mňa. Pokrčila som ramenami, nebola som si istá, či som znovu ďalšie poobedie chcela tráviť v pohodlí svojho domova. „Lebo môžeme ísť v kľude aj ku mne, maminka vravela, že by jej to neprekážalo." Pri tej vete sa Heaven úprimne usmiala. Mala som rada jej úsmev... Ale to som vravela vo svojej mysli pomerne často. Bola taká dobrá, až mi to začalo liezť na mozog.

„Hej, to je jedno," znovu som pokrčila plecami a nenápadne som sa pozrela na chalana so zelenými očami. Tajne som dúfala, že sa tiež ponúkne a pozve nás k sebe domov. Ale to by musel najprv niekedy počuť o slove slušnosť...

„Ty si vravel, že vieš, kto jej to zobral?" spýtala sa Heaven a pozrela na chlapca so zelenými očami. So záujmom som ich oboch sledovala.

„Nevravel som, že to viem," ohradil sa a odkašľal si. „Len som podotkol, že si myslím, že to viem," pokračoval. Na tvári sa mu zjavil úškrn, ktorý jasne hovoril, že nás všetkých len chce naštvať.

„A v tom je akože rozdiel, mi chceš povedať?" Heaven sa zamračila a mierne naklonila hlavu.

„Veľký," úškrn sa mu rozšíril, ak to vôbec ešte bolo možné.

„Čože? Ale veď... veď je to úplne to isté, nie? Mala som pocit, že to je to isté, ale-"

„No? Kto je to?" skočila som Heaven do reči a teatrálne som si povzdychla. Nenávidela som čakanie a to jej koktanie, počas ktorého sa snažila prejaviť svoj názor a zároveň nikoho neuraziť mi celkom liezlo na nervy. „To vám poviem, keď-" Hlasné zvonenie niečieho mobilného telefónu ho prerušilo v rozprávaní. Všetci sme skontrolovali svoje mobily, ale zvonil ten jeho. Rýchlo to zdvihol, povedal zopár úsečných odpovedí a po ani nie dvoch minútach to položil.

„Takže?" spýtala som sa a prekrížila som si ruky na hrudi.

„Takže sa ide ku niekomu domov, ak ste už dojedli túto sračku," povedal a s opovrhnutím v hlase aj v očiach sa zadíval na taniere s jedlom.

„Jasné," mykla som plecami a prevrátila som očami. „Prečo nie? Ku komu ideme?" zaujímalo ma, keď sme všetci štyria vstali, zdvihli tácky zo stolov a odniesli ich ku okienku.

Chlapec so zelenými očami sa na mňa nechápavo pozrel a skrčil obočie. „Ku mne predsa, kam inam?"