Flair Lancey

Tridsiata

„Môžem spraviť omeletu, ak by si chcela. Alebo palacinky? Myslím, že by som mohla skúsiť aj banánové alebo jablkové lievance, keď máme teraz tak veľa ovocia," povedala som po dlhej chvíli ticha. „Neviem. Spravím, čo budeš chcieť..." Môj hlas ku koncu vety úplne stratil intenzitu a posledné slovo som len zašepkala. Nevedela som, čo sa to so mnou dialo. Veľa protichodných pocitov sa mi preháňalov mysli, v srdci, celým telom...

Mama sa na mňa povzbudivo usmiala. „Spravila by si nám, prosím ťa, tie lievance?" poprosila ma. Vyvalila som na ňu oči. Počkať... Kurva, ona fakt práve povedala prosím inak ako ironicky? Čo sa to, do piče, deje?!

Až som sa trocha spamätala, prikývla som a povyberala som z chladničky všetko, čo som potrebovala. Spravila som cesto a do neho som pridala banány.

Mama ma celý ten čas pozorovala. Nevedela som sa pri nej sústrediť. Skoro som vyliala celú misku s cestom, jeden banán skončil na zemi a zopár vajíčok sa mi nepodarilo rozbiť do pohára, ale na dlážku.

Pokukovala som po nej a snažila som sa prečítať výraz z jej tváre. Moc mi to nešlo, ale fakt ma zarážalo, že mi nič nevyčítala, že sa nehnevala pre neporiadok, ktorý som urobila, alebo že si nenašla nejakú inú vec, kvôli ktorej by na mňa mohla kričať. Jasné, pre väčšinu mám takéto správanie nebolo normálne, ale ja som si na svoju už zvykla. A ona sa vždy správala chladne. Aj keď sa niekedy snažila, maska falošného šťastia jej rýchlo spadla... Prečo je to také divné?

Po asi trištvrte hodine boli konečne všetky lievance hotové, všetko cesto spotrebované a kuchyňa... No, v kuchyni bol totálny bordel. Vykašlala som sa na to a povedala som si, že to upracem neskôr, mala som na to ešte celú nedeľu.

Lievance spolu s lekvárom som doniesla na stôl, prestrela som a zavolala mamu, ktorá ešte stále tak trocha neprítomne postávala v kuchyni.

Sadli sme si za stôl a začal sme jesť.

„Odkedy vieš variť?" spýtala sa ma mama vo chvíli, kedy požula prvé sústo.

Len som pokrčila plecami. Nevedela som, čo jej na to mám odpovedať. Variť som sa naučila za tie roky, kedy ona neprejavila záujem starať sa o mňa. Hneď, ako som si uvedomila, že na rožkoch a školských obedoch nemôžem prežiť. Hneď, ako som si uvedomila, že mama z vlastnej vôle nič nenavarí. A keď sa premôže, väčšinou je to buď nedovarené, prevarené, alebo spálené.

„Je to veľmi dobré," pochválila ma a usmiala sa na lievance na svojom tanieri. Nedokázala som uveriť vlastným ušiam. Počkať. Ona práve naozaj povedala, že je to veľmi dobré? Čože? To je ten najväčší zázrak, aký som kedy zažila...

„Ďakujem," zašepkala som a tiež som sa usmiala. Bola som taká rada, že jej chutí. Asi nikdy v živote ma nepochválila. Vždy bolo všetko, čosom urobila, zle.

Za stolom zavládlo príjemné ticho. V duchu som sa tešila zo svojho úspechu, preto som ani nepostrehla, že mama sa na mňa uprene díva.

„Kedy si tak vyrástla?" zašepkala. Sotva som ju počula.

Znovu som pokrčila plecami a zdvihla som zrak. Prekvapilo ma, že sa mi dívala priamo do očí. Keď si sa o mňa odmietla starať. Keď si odmietla prevziať zodpovednosť za svoje jediné dieťa. Keď som si musela sama variť večere, pretože ty si šla na služobnú cestu. Keď otec odišiel. Keď si ma zabudla v škole. Keď som sa doma skoro pocikala od strachu, lebo si tam nebola. Keď som potichu plakala vo svojej izbe, lebo som chcela mať takú mamu, akú mali moje kamarátky. Keď som bola smutná, ale ty si si to ani nevšimla. Keď si bola natoľko sebecká, že si ma zabudla zobudiť a ja som zmeškala prvé dve hodiny. Keď si ma neodviezla na tréning a musela som sa v snehu trepať na druhý koniec mesta. Keď som ťa potrebovala a ty si tam nebola...

Odpovedí na maminu otázku bolo veľa. Ale nevedela som nabrať odvahu na to, aby som jej povedala niečo úprimné. Nedokázala som to. Nedokázala som sa pozerať do jej prenikavých modrých očí, ktoré ma každú sekundu môjho života sprevádzali v predstavách a kvôli ktorým som sa jej niekedy bála. Kurva. A už zase trepem úplné kokotiny. Ha.

Odvrátila som zrak a postavila som sa. „Už nejako nie som hladná," povedala som a zízala na tanier plný nedojedených lievancov. Bez ďalších slov som odišla do izby a zavrela som sa tam.